Čas uteká, zvykneme vravieť. Je to skutočne tak. Mnohí mi dajú za pravdu, že vnímanie plynutia času je individuálne. Kým v mladom veku si iba okrajovo uvedomujeme "ako ten čas beží", na sklonku života máme pocit, že sa jeho tempo zrýchľuje.
Sú však okamihy a situácie, pri ktorých máme pocit dávnej minulosti, ale zároveň i pocit pretrvávania - nepominuteľnosti a nezabudnuteľnosti. Pocit, že "tam" sa čas zastavil - aspoň na chvíľu.
Ani neviem ako, ale od nedávnych Vianoc je už odrazu i po Veľkej noci. A ešte som nič poriadneho neurobila, nikam ďalej som sa neposunula. Tento pocit mám možno preto, že všetko svinstvo, ktorým ma hojne už 35 rokov zasýpa morálny odpad kraľujúci tejto spoločnosti, je stále na rovnakom "leveli". Nič sa nevyriešilo, lebo zákonnou cestou nemám právo na žiadnu rovnosť pred zákonom, na konanie pred nezávislými orgánmi. Nemám právo ja, pretože by sa ich uplatnením "odňala" možnosť "uplatniť" si "práva" zaangažovaným podliakom, ktorí stoja proti mne - na druhej strane barikády - na strane korupcie, rodinkárstva, na strane podlosti.
Dnes len veľmi zriedkavo uzatvárajú ľudia medzi sebou priateľstvá, ktoré sú priateľstvom založeným na skutočných hodnotách, nie na vypočítavosti, na kalkulácii, čo vzťah s tým, alebo iným prinesie, čo sa z neho bude dať vyťažiť. Vyťažiť hlavne "pre seba".
Skutočných priateľov mám veľmi málo, kamarátov dosť a známych nespočítateľné množstvo.
S priateľmi vyznávam spoločné hodnotové rebríčky, s kamarátmi záujmy a názory a so známymi som schopná a ochotná diskutovať na všetky možné témy, i keď môj pohľad na veci nie je zhodný s ich pohľadom.
Včera ma milo prekvapil priateľ Dominik Chrobák, ktorý mi priateľsky vyčítal, že sa ku mne cez Veľkonočné sviatky nedalo dovolať. Priznám sa, že moja chronická únava ma likviduje najmä s nastupujúcou jarou, a tak väčšinu času nie som schopná ani myslieť. Tento rok teda nikto z mojich príbuzných a známych odo mňa nedostal žiadnu tradičnú pohľadnicu. Ba aj telefón ostal kdesi zabudnutý.
Dominikovým zvykom odpovedať na otázku ako sa mu darí je: "primerane veku a okolnostiam".
Je to veľmi výstižná odpoveď. Najmä po takých životných skúsenostiach, aké má na svojom konte a stačí sa pozrieť cez g o o g l e, aby ste boli "v obraze" - aj keď od tej najvážnejšej "životnej príučky", ktorej sa Dominovi dostalo, uplynie 8. júna 2012 už 40 rokov.
S Dominikom ma spájajú dve veci. Prvou z nich je lietanie , druhou vyhrážky kriminálnikov, že nás zastrelia.
Preto sa veľmi dobre viem vcítiť do jeho duše, a chápem, že sa tento zážitok nikdy viac z jeho vedomia nepodarí nikomu vymazať.
So mnou je to rovnako - a nielen v súvislosti s ohrozovaním ma na živote strelnou zbraňou, ale aj prežitým znásilnením, ktoré som si do svojich 55 rokov života nedokázala v mysli ani len pripustiť; snažila som sa to v sebe potláčať, aby som mohla v tejto zvlčilej spoločnosti "žiť".
Zachovať si vo chvíli, keď na vás mieri gauner strelnou zbraňou chladnú hlavu, vyžaduje najmä dostatok zdravého rozumu. Odvahou si môžete pomôcť akurát tak na druhý svet. Viem to, pretože som to v iných súvislostiach zažila v mieste bývalého bydliska v Bratislave na Ul. Ľ. Zúbka 21 dňa 2. 10. 1998 aj sama osobne.
Proti gaunerom, ktorí sú dobre vyzbrojení nielen zbraňami, ale aj svojimi funkciami a konexiami, šancu nemáte. V mojom prípade dva a pol roka , až do nástupu p. Fručeka zo Žiliny na KR PZ, všetky bratislavské policajné orgány úspešne zabraňovali akémukoľvek vyšetrovaniu. Preto je trestné stíhanie úspešne prerušené až do súčasnosti. Čakajú, kým zomriem.
V prípade Dominika sa im vyšetrovanie mariť nedarilo - pretože nemecké policajné orgány v r. 1972 odmietli vydať kriminálnikov a vraha - únoscov lietadla L-410 do Československa. Vďaka orgánom NSR vysnívaná sloboda organizovanej skupiny únoscov, spomedzi ktorých Ľ. Adamica - syn generála zavraždil pilota - kapitána lietadla Jána Mičicu zo Zástrania pri Žiline, bezprostredne po vystúpení a pobozkaní vysnívanej "slobodnej" zeme, skončila v najbližšom nemeckom kriminále.
Pamätám si presne na deň, v ktorom pristálo na starom ruzyňskom letisku lietadlo s rakvou zastreleného pilota Jána Mičicu, a najmä na moment, keď sa vo dverách "francúzskej reštaurácie" objavil Dominik. V ten deň sme lietali v aeroklube "okruhy" a dostali sme príkaz výcvik prerušiť, pretože bude pristávať lietadlo, ktorým prepravujú rakvu s pozostatkami Jána Mičicu.
Ak si dobre pamätám, nebolo najteplejšie, a tak som spolu s inštruktorkou Hromasovou a asi dvoma kolegami odišla na čaj do spomenutej reštaurácie.
Netušili sme, že z letištnej plochy bude cez reštauráciu odchádzať Dominik a boli sme zaskočené, keď sme ho uvideli medzi dverami. Zdesil ma pohľad na Dominikovu uniformu postriekanú zaschnutou krvou. Neviem, či by som bola sama nabrala odvahu v tej chvíli pristúpiť k nemu, no Zuzana sa spamätala prvá, a tak sme mu - ako jeho kamarátky, krátkym pozdravom a stiskom ruky vyjadrili účasť, porozumenie a podporu.
Nikdy nezabudnem na Dominikovu tvár - tvár vnútorne úplne rozbitého človeka.
8. jún 1972 je pre Dominika Chrobáka teda dňom, kedy sa po druhý raz narodil.
Pre Jána Mičicu dňom, kedy choromyseľný gauner nezmyselne ukončil jeho život, a pre jeho najbližších najtragickejším dňom života rodiny.
Lietadlo, v ktorom sa tragédia odohrala, je atrakciou letiska Tomčany pri Martine. Ak sa nemýlim, na tomto letisku som urobila svoj posledný zoskok - ako 60-ročná.
8. júna 2012 uplynie teda už 40 rokov od spomenutého kriminálneho činu, ktorý mal tragické následky najmä pre rodinu zavraždeného pilota Jána Mičicu.
To, že sa tento deň nestal dňom rodinnej tragédie aj ďalších osôb, ktoré vtedy na palube lietadla boli, je zásluhou rozvahy pilota Dominika Chrobáka.
Pre Dominika je 8. jún 1972 dňom plný rozporuplných pocitov - Jano bol jeho nielen kolegom, ale aj priateľom.
V záplave informácií médií zameraných na brodenie sa hnojiskom životov rôznych pochybných celebrít nieto miesta pre tých, ktorých za osobnosti možno považovať - nie pre ich primitívnu sebaprezentáciu na verejnosti, ale preto, že si svoje povinnosti plnili svedomito a čestne, a najmä plne si vedomí toho, že na seba prevzali zodpovednosť za životy iných a hodnoty im zverené.
Na rozdiel od oných celebrít, sa pozornosti a uznania i samotnému Dominikovi veľa nedostalo. Po r. 1989 prišiel ešte aj o príplatok k dôchodku , ktorý mal dostávať za svoj čin na základe zákona, ktorý sa na neho vzťahoval v prednovembrovom období.
Slovenskej mládeži by mali byť za vzor predkladaní hrdinovia všedného života, nie vymyslené americké filmové netvory, ktoré majú niekoľko životov, každú chvíľu vstanú "z mŕtvych", a preto jeden život "obyčajného" človeka nemá žiadnu cenu!
Týmito riadkami chcem teda aspoň ja pripomenúť udalosť spred 40 rokov a poprosiť čitateľov, aby 8. júna 2012 o 16. hodine venovali krátku spomienku nebohému Jánovi Mičicovi, ktorého život bol - úplne nezmyselne - ukončený rukou vraha.
