"Blázni", radujme sa!

Na internetovej stránke Pravdy som si práve prečítala správu od TASR z 29. 9. 2012 pod názvom Duševne chorých na Slovensku pribúda, viac sa však liečia.

A tiež upozornenie pre verejnosť, že opäť sa prezentuje Liga pre duševné zdravie akciou "nezábudka".

Dobrovoľníci sú pripravení začať zbierať peniaze na činnosť spomenutej Ligy.

Aby mali dosť prostriedkov na činnosť. Akú, to si môžete prečítať po "vygúglení".

Podľa štatistík Slovensko vedie vo výskyte psychických porúch.

Bodaj by nie, keď "odborníci" na objednávku vyrábajú z nejedného občana, ktorý sa postavil na odpor moci a poukazuje na praktiky jej reprezentantov, duševne chorých - paranoikov a kverulantov.

Pomáhajú tak k  štatistickému zvyšovaniu počtu "nárastu" duševných ochorení a chorôb.

Pripúšťajú síce niektorí odborníci, že nárast ochorení je zapríčinený pomermi v spoločnosti, ktorá  v skutočnosti je chorá, ale to im nebráni, aby každého kritika týchto javov označili za kverulanta a diagnostikovali mu paranoiu. 

Len preto, že sa nedokáže zmieriť s tým, čo sa okolo neho deje a snaží sa vytrvalo poukazovať na skutočnosti, ktoré mravne rozkladajú našu spoločnosť.

Patrí sem potláčanie domáhania sa svojich práv, poukazovanie na podozrenie z korupcie a zlodejstiev, zneužívanie právomoci verejného činiteľa, klientelizmus, rodinkárstvo, obohacovanie sa na úkor jedincov a spoločnosti a isto by toho bolo, resp. je viac.

V podstate takýto jedinec nerobí nič iné a nič protizákonné. Angažuje sa vo veciach verejných ako nejedna mimovládna organizácia  - s tým rozdielom, že za vlastné peniaze a na vlastné riziko.

Tým súčasne sa stáva zraniteľnejším a vhodnejším objektom na organizované perzekúcie zo strany jednotlivých zložiek moci.
 
Treba prispievať! Aby nás bolo za čo liečiť - liečiť vymývaním mozgov, že máme nesprávny pohľad na beh sveta a chod spoločnosti v zmysle teórií kognitívnobehaviorálnej terapie, treba akceptovať, že sa musíme napchávať liekmi, ktoré zmenia náš prístup k vlastnému životu a okoliu, resp. fungovaniu v ňom.

Treba sa stotožniť s názormi, že sme skutočne chorí, aby bol dôvod pchať do nás "lieky", o ktorých netušíme, ako môžu ovplyvniť náš celkový zdravotný stav po inej stránke. Podstatné je, že budeme po nich slintať s radostným úsmevom na tvárach.

A prestaneme si všímať, ako všemohúci nenažranci ďalej rozkrádajú a rozpredávajú túto republiku, ako na nás parazitujú, a čo je najhlavnejšie, budeme držať huby, zo strachu, aby sme nedostali na objednávku kohosi v pozadí doživotný punc paranoika, ktorého budú mať dôvod už nebrať vážne.

Ak niekto produkuje systémové bludy, je to v prvom rade táto spoločnosť. Spoločnosť s jej pokrivenými morálnymi kritériami, kedy sa všetka amorálnosť jednotlivcov - najmä tých "vyvolených", vníma ako súčasť bežných  všeobecne platných noriem, kde absentuje akákoľvek etika - psychiatrov , a neraz aj psychológov nevynímajúc.

Namiesto angažovania sa v oblasti verejného života presadzovaním požiadaviek na nápravu stavu našej spoločnosti, apelovaním na politikov, aby vytvárali zákony pre všetkých, nielen pre seba, aby moc zákony aplikovala na každého občana tohoto štátu v zmysle Ústavy SR, podľa ktorej sme si všetci v právach a povinnostiach rovní,  sa mnohé "organizácie" priživujú na tom, že získavajú peniaze na pomoc takej, či onakej kategórii "trpiacich" jedincov z radov jednoduchých a bezmocných občanov, pričom ich pomoc neraz spočíva v prázdnom táraní, kam sa majú obrátiť ďalej, odcitujúc mu množstvo nezrozumiteľných zákonov.

Bodaj by teda čoraz väčší počet jedincov, ktorí nie sú schopní  vyrovnať sa s takými skutočnosťami a s podlosťou, s ktorou sa stretávajú na každom rohu, neupadali do dlhotrvajúcej depresie, ktorá ich oberie o energiu a chuť do života už v produktívnom veku. A mnohých doženie až k samovražde, keď zistia, že všetci "konajú v ich záujme" - ale iba "akože". Keď zistia, že sú denne klamaní a bezmocní voči tým, ktorí ich klamú a označia za kverulantov, ak sa začnú brániť dokazovaním faktov a obracať stále "vyššie" - v nádeji, že "tam hore" nájdu pre svoj problém pochopenie a aspoň jedného slušného mocipána, ktorý bude mať záujem sa nestranne na ich problém pozrieť a pomôže im ho vyriešiť. Ibaže ich sebaobranné pokusy sú vzápätí označené za útoky - voči tým, na ktorých svojvôľu poukazujú, a tí si už "potrebné" zariadia.

A tak sa bezmocný chudák, bez potrebných znalostí, známostí a najmä tučného konta v banke dostáva do začarovaného kruhu, v ktorom ho dookola začne moc naháňať, až kým ho neuštve na smrť.

Nepredstaviteľné možnosti na zneužívanie zdravotnej dokumentácie založenej u psychiatra

Ako postupom času zisťujem, ak sa raz občan stane obeťou špinavých hier našich slovenských všemohúcich, nemá nádej, že z boja s nimi vyjde s čistým štítom a že sa mu dostane zadosťučinenia.

Pazúry psychiatrov, ktorí sú spolupodieľnikmi na moci a verejných financiách, sú smrtiacimi nástrojmi, ktoré  dokážu zabiť občianske a ľudské práva,  a  prostredníctvom  napomáhania nezákonnosti nielen ničia život jednoduchého občana, ale ho dokážu aj poslať na druhý svet a za takéto napomáhanie - neraz  podnecovanie k samovražde nebudú nikdy stáť pred súdom. 

Celá špinavá mašinéria označovaná ako psychiatria, resp. znalcovský odbor psychiatria len zriedkakedy slúži pravde.

Slúži v prvom rade na potláčanie prejavov nespokojnosti jednotlivcov  s režimom a jeho spôsobmi sebarealizácie.

V súvislosti s mojím trestným stíhaním som sa začala zaujímať o obsah svojej  zdravotnej dokumentácie uloženej u bratislavskej psychiatričky, kde som bola pacientkou v r. 2005 pre depresiu.

Podnietili ma k tomu obsahy posudkov Poloncovej a Stankoviča s Kosorínskym, ktorí sa odvolávajú na zdravotnú dokumentáciu aj tejto lekárky, resp. Stankovič s Kosorínskym ju uvádzajú po odpísaní z posudku Poloncovej. 

Rada by som videla, koľko toho o mne pravdivého zdravotná dokumentácia bratislavskej psychiatričky obsahuje, a či skutočne Poloncová  našla v jej dokumentácii tie nezmysly, ktoré pripísala v posudku na môj vrub.

Musím vopred vystríhať občanov, aby sa psychiatrom  vyhýbali tak dlho, ako môžu a vládzu. Najmä tí mladí, ktorí majú ešte niekoľko desaťročí života pred sebou, pretože všetko môže byť raz zneužité proti nim samým. Vrátane takej skutočnosti, že boli u psychiatra  liečení pre depresívny stav. 

Nikdy nebudú mať istotu, čo ktorý lekár popísal  - a akým spôsobom  zachytil ich slovné vyjadrenia do ich zdravotnej dokumentácie, pretože v danej chvíli nikto neprikladá väčší význam presnosti zachytenia vyjadrení pacienta.

Na internete pod menom jednotlivých psychiatrov sa môže občan dočítať o ich odbornej múdrosti, o pochopení, ktoré majú pre pacienta, ako sa mu dá pomôcť atď.  

Ústretoví a plní pochopenia sú len na oko a pokiaľ nepríde na to povestné lámanie chleba.

A človek, ktorý sa stal nepohodlný moci, alebo niektorému z ich kolegov, sa nebude stačiť čudovať, čo všetko na neho popíšu, čo všetko u neho objavili - teda diagnostikovali.

Pacient a občan zistí, že je proti nim úplne bezmocný , pretože pristupujú k nemu ako  k duševne chorému, a preto nemá právo nahliadnuť do svojej dokumentácie - aj keď je svojprávnym.

Dokumentáciu u súkromného lekára nedostane do rúk rovnako, lebo je majetkom súkromného lekára.

Chcela som získať informáciu v tomto smere na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Bola som vybavená veľmi skoro. 

Nepríjemný doktor s dosť arogantným prístupom na druhej strane linky mi oznámil, že 

a) dokumentáciu z psychiatrickej ambulancie môže dostať do rúk len znalec cez súd,

b) nemám mu hovoriť o korupcii, lebo veď som sa liečila na psychiatrii,

c) obhajca nemá nárok na prístup do zdravotnej dokumentácie toho, koho má obhajovať, lebo je v inom postavení ako znalec,

d) nikto okrem znalca nemôže dostať do rúk predmetnú dokumentáciu - ani psychiatrický pacient, ktorého sa dokumentácia týka,  nemá právo do nej nahliadnuť..

Viac som sa nedozvedela, pretože nepríjemný pán doktor mi prudko zložil slúchadlo predtým poďakujúc za zavolanie. Skôr, ako som stačila povedať, že veď oni sú tam pre nás - občanov.

Z uvedeného musí byť každému jasné, že psychiatri môžu do dokumentácie svojho pacienta popísať bez jeho vedomia čokoľvek, čo im zíde na um.

A musí byť jasné ešte aj to, že dokonca s odstupom niekoľkých rokov, či desaťročí im nič nebráni, aby dodatočne popísali to, čo v danom momente moc potrebuje "dokazovať".

Občan, bývalý pacient nemá žiadnu možnosť vo svoj prospech nič urobiť - najmä poukázať na to, že niekto ďalší,  obvykle skorumpovaný znalec  zneužil proti nemu v neskoršom období túto dokumentáciu, že sa v posudku odvoláva na písomnosti, vyšetrenia a na závery, ktoré dokumentácia kedysi vôbec neobsahovala, alebo ešte ani dnes tam nefigurujú, prípadne poukázať na to, že tam boli  účelovo vsunuté dodatočne, poukázať na rozpory v záznamoch a v posudku.

A tak táto "kasta vyvolených", medzi ktorú sa rátajú znalci z odboru psychiatrie, môže robiť prakticky špinavosti na objednávku a dobre si na tom zarobiť.

Už dávno mal byť tento znalecký odbor zrušený.

Pretože vo vykonštruovaných sporoch a trestných stíhaniach žiadny iný dôkaz neplatí - iba ten, ktorý bol vyrobený na objednávku na prípade zainteresovaných likvidátorov jednotlivca, ktorý sa postavil proti nim.

Preto majte všetci na pamäti - psychiatrov obchádzajte dovtedy, kým ste ešte schopní vládnuť sami sebe a ste pri "zdravom rozume".

Pretože biľag , že ste sa liečili na psychiatrii z vás do smrti nikto nezotrie. Naopak, bude to všetko permanentne proti vám zneužívané a dokonca aj v súvislostiach, s ktorými nemá vaše ochorenie, či vaše bývalé ochorenie nič spoločného. Vaša liečba - hospitalizácia na psychiatrii, či iba dochádzanie do ambulancie psychiatra hoci iba pre depresiu, nadobudne obludné rozmery - až také, že z vás urobia "v prípade potreby" osobu spoločnosti nebezpečnú.

Dôverovať im, otvárať im svoje vnútro sa nevypláca. Ich ústretovosť a prívetivosť je iba účelová - aby vás dostali tam, kde potrebujú.

Čokoľvek poviete si prispôsobia podľa potrieb objednávateľa posudku, a ak by ste  nič nepovedali, napokon  aj tak zistíte, čo všetko ste pred nimi porozprávali.

Majte na pamäti, že ich pracovnou metódou je lož a subjektívny názor - za ktorým stojí vidina niekoľkých stoviek eur od štátu za službičku, ktorú moci preukážu vypracovaním posudku podľa priania niektorého zo všemohúcich.

Ich morálka a etika dosahuje len vo výnimočných prípadoch vyššiu úroveň. Prevažne sú pod hranicou jednoduchého človeka, ktorý má v sebe vrodené, alebo výchovou nadobudnuté pravidlá, podľa ktorých funguje v spoločnosti.

Morálny odpad z kategórie znalcov z odboru psychiatrie je odsúdeniahodnejší  už aj  preto, že sa u neho predpokladá určitý vyšší stupeň vzdelania a nebezpečnejší najmä preto, že svoje znalosti a skúsenosti zneužíva proti ľuďom  - na potláčanie ich prirodzených prejavov nespokojnosti a odporu proti moci. 

A  motiváciou tohoto morálneho odpadu našej spoločnosti sú peniaze v pozadí a sebarealizácia - ukájanie svojich mocichtivých  chúťok podieľaním sa na moci cez policajné orgány, prokuratúru a súdy.

Nový kanál na STV - nová stoka mentálneho odpadu slovenských celebrít?

Ako nám avizoval  nový riaditeľ RTVS, má v úmysle zvýšiť poplatky za rozhlas a televíziu, a aby to tak "nebolelo", aby si občan nevšimol podstatu, sľubuje nový kanál.

Nový kanál na odtok peňazí z vreciek občanov - bez rozdielu, či televízor vlastnia, alebo nie.

Bez rozdielu, či vôbec sledujú ten "kultúrny" odpad, ktorým nás bohato v každom smere médiá zásobujú.

Bez rozdielu, či majú ochotu si nechať vymývať mozgy tým, čo im podsúvajú vlastníci - "ovládače" verejnoprávnych médií.

Je naozaj namieste, aby sa o zvyšovaní koncesionárskych poplatkov verejne diskutovalo a aby bol zákon schválený taký, ktorým nebudú poškodzovaní občania, ktorí nemajú televízny prijímač a ani chuť sledovať Slovenskú televíziu.

"Zástrčkový zákon" umožňuje okrádať tých, ktorí nikdy televízor nevlastnili a  nevlastnia.

Na jednej strane štát okráda občana, ktorý podobné služby nevyužíva, na druhej strane toleruje odberateľov elektrického prúdu načierno, a rovnako toleruje, že neplatia za používanie rozhlasových a televíznych prijímačov. 

Za týchto platíme všetci a doplácame na nich najmä my, ktorí nemáme ani jeden televízor, pretože nesledovať televíziu patrí k nášmu životnému štýlu.

Zlodej štát nás dôchodcov okráda kde môže. Priamo i nepriamo.

Iba preto, aby rôzne mentálne poddimenzované "osobnosti", ktoré sa grupujú v televíznych a rozhlasových štúdiách mali na svoj životný štandard, ktorým sa nám prezentujú a z ich spôsobu života a rebríčka hodnôt sa  bežnému človeku zdvíha žalúdok.

Ešte aj pred rokom 1989 mal režim viac slušnosti, keď si prišiel do môjho bytu, resp. na prípojku spoločnej antény občas skontrolovať, či naozaj ten televízor nemám.

A neokrádal ma  donucovacími prostriedkami - hrozbou exekučného vymáhania, platiť za to, čo nevyužívam.

Myslím, že by mal začať platiť znova zákon základnej slušnosti a ten "zástrčkový" by mali poslanci zrušiť.

Ak chce niekto svoje názory, či osobu prezentovať cez médiá, nech si za svoj exhibicionizmus platí z vlastného vrecka.

Potom ho bude možno zaujímať, koľko obdivovateľov mal v danej chvíli, a či sa mu vôbec vyplatí investovať do tárania, ktoré pramálo ľudí je ochotných počúvať.

Napokon - načo je nejaká verejnoprávna inštitúcia v podobe rozhlasu a televízie? Veď aj tak nie sú nezávislými médiami.

Programy, ktoré občanovi vnucuje televízia, po stránke kvality posúdiť nedokážem.

Zato rozhlas! Stále horší a horší, a nie raz som už musela vypnúť stanicu Devín, Reginu, či Rádio Slovensko.

Nekultivované hlasy hlásateľov a hlásateliek, afektované  a  "ulepené", ich primitívne vyjadrovanie,  odsekávanie jednotlivých slov vo vete, výslovnosť  trhajúca uši  - najmä čoraz väčšmi sa rozmáhajúca maniera pri vyslovovaní "l", a o ignorovaní mäkkých spoluhlások ani nevravím.

Časy takého hlásateľa, akým je Ondrej Holič, už zrejme pominuli.

A po stránke obsahu jednotlivých programov? Niekedy poslucháč nevie, či ide o rozhlasovú reláciu, alebo stretnutie "nejakých" dvoch pri pive - koktanie, neschopnosť súvislého prejavu, neschopnosť pohotovo reagovať, vyjadrovať sa k avizovanej téme, hlúpe a zbytočné pochechtávanie, skákanie  pozvaným hosťom  do reči - akoby poslucháča zaujímala "vtipnosť" duchom chudobného "rozhlasáka".

Kontaktné relácie, ktoré by mali umožniť poslucháčom aj priamo zavolať do rozhlasového vysielania, sú fraškou. Často po oznámení čísla telefónu, na ktoré môžu poslucháči volať,  nik nezdvíha, alebo ho nechajú čakať tak dlho, až to vzdá.

To sú tie lepšie prípady. Nedávno, keď som odmietla vykladať nejakému zdvíhačovi telefónov, prečo sa chcem kontaktovať s lekárkou vo vysielaní, vyhodil ma z linky s tým, že im tam volajú "kadejakí" a viac razy mi  telefónne slúchadlo  nezdvihol.

Osobitnou kapitolou je redaktorka, ktorá pozýva do vysielania cudzincov, ktorí sa na Slovensku udomácnili.

Jej hmkanie, mliaskanie, skákanie do reči hosťa, ktorého prejav by sme chceli počuť  - jej už neraz "vytmavili" volajúci.

Relácie, ktorých obsahom je neraz len prázdne táranie, ktoré poslucháčovi takmer nič neprinesie.
Množstvo zbytočnej a agresívnej hudby v reláciách zasahujúcich do nočných hodín, ktoré počúvajú prevažne starší občania.

Prečo musia hudbou skracovať reláciu, nie je nám mnohým jasné. Po každých 4-5 vetách si musíme vypočuť neraz zvratky  pseudoslávikov okorenené množstvom basov a decibelov. Aby týmto tiežumelcom pribudli na konto nejaké eurá za počúvanosť?

Každú chvíľu  nám do podvedomia pretláčajú tie isté "osobnosti" kultúrneho života. Akoby na Slovensku nebolo ešte dosť neobjavených ďalších, ktoré nám majú tiež čo povedať.

Pričasto sú v rovnakom čase na všetkých staniciach hudobné produkcie, mnohokrát pre väčšinu poslucháčov nudné až otravné,  alebo relácie, ktoré by mohli po obsahovej stránke byť poslucháčovi prínosom, lenže naraz v rovnakom čase ich všetky počúvať nemôže.

Možno by som toho našla i viac.

Môžete mi odporučiť, aby som to nepočúvala - vypla rádio.  Odpovedám: činím tak  už takmer pravidelne.

A kladiem otázku: len prečo musím za to ešte aj platiť?