Dávno pred mojím potvrdením si tejto skutočnosti toto konštatuje postava lekára- psychiatra v Bulgakovovom Majstrovi a Margaréte. Nie som teda jediná, kto na základe vlastných skúseností spozoroval profesijnú deformáciu u deväťdesiatich percent odborníkov z tejto branže.
S pribúdajúcimi rokmi pôsobenia vo svojej profesii títo odborníci strácajú súdnosť a každú osobu, ktorá sa im dostane do pazúrov ako pacient, alebo objekt posudzovania, automaticky podozrievajú z najrôznejších duševných ochorení.
Podobne je to u policajných vyšetrovateľov.
Z ich pohľadu je každý, koho správanie a motivácia konania je nad rámec chápania, ktoré im umožňuje ich mozgová kapacita a vzdelanie, nad rámec konvencií, ktoré sú pre nich jediným vodidlom pre posudzovanie iných, duševne chorý a treba ho prevychovať. Spôsoby, ktoré majú inak zmýšľajúceho jedinca priviesť na správnu cestu, sú veľmi rozmanité. Najčastejšími sú represie.
Za svojho života som mala možnosť dobrovoľne i nedobrovoľne "vyskúšať" už množstvo psychiatrov, psychológov a policajtov. A skutočne som medzi nimi stretla len minimum slušných, objektívnych a vzdelaných aj v inej oblasti jedincov.
S psychiatrami som prichádzala do styku približne od svojich pätnástich rokov - od chvíle, ako sme si so spolužiačkou Elenou v deviatej triede vzali do hlavy, že budeme lietať. A tak sme sa vybrali do aeroklubu, nabalené zásobou jedla a pitia na celý deň. Tento náš prvý pokus dostať sa do eroplánu vyšiel nazmar.
Netušili sme, že to nie je také jednoduché, ale na jeseň sme dostali pozvánky na zahájenie teoretického výcviku v aeroklube. S možnosťou začať prakticky na jar lietať bola spojená podmienka zdravotnej spôsobilosti, a tak sme podstúpili vyšetrenia v zdravotníckom zariadení na všetkých dostupných oddeleniach, vrátane psychiatrie. Tieto povinné prehliadky sa opakovali potom rok čo rok.
Neskôr, keď som bola domanipulovaná do kurzu letušiek, prešla som na Ústave leteckého zdravotníctva v Prahe špeciálnymi psychotestmi u psychológov a psychiatrov a zdravotnými prehliadkami u ďalších odborníkov.
Ani v období normalizácie, keď proti mne eštebáci začali na pracovisku podnikať všetko možné, aby ma zo zamestnania vyštvali, psychiatri ÚLZ v Prahe sa im nepodpísali pod návrh, že nie som po psychickej stránke v poriadku. Boli natoľko charakterní, že nevyhoveli prianiu Fialu a Kašpara, mojich nadriadených na palubných službách, ktoré predniesli aj v mojej prítomnosti: "My se jí chceme zbavit za každou cenu, protože moc ví!"
Aj keď neskôr jeden z nich - dr. Pekař - morálne zlyhal a vyjadril sa pred súdom tak, aby neprišiel o miesto, že som afektívne labilná. (Napokon, kto by sa nestal afektívne labilným po znásilnení, na úvod mojej kariéry na palubách lietadiel ČSA a trvalo účelovo proti mne zameraných perzekúciách - odvtedy, ako som podala v mene všetkých kolegov na súd žalobu, a to žalobu rovnakého charakteru, akú by dnes mohli podať zdravotné sestry - pre úmyselné okrádanie nás na základných platoch - pre nedodržiavanie zaraďovania do platových kategórií podľa odlietaných rokov!)
Po roku ma museli prijať do práce znova na základe súdneho rozhodnutia MS Praha - senátu JUDr. Češkovej.
(MUDr. Vražda z Vojenskej nemocnice v Bratislave, kam som chodievala po r. 1977 na prehliadky, aby som mohla pokračovať v ďalšej činnosti v oblasti leteckých športov, s odstupom času v tejto súvislosti položil otázku, keď nazeral do mojej zdravotnej dokumentácie: kto z nás nie je v afekte labilný? A z ďalšieho rozhovoru vyplynulo pre mňa ešte aj iné poznanie v súvislosti s charakterom MUDr. Pekařa.)
Napokon sa zamestnávateľom podarilo ma vyštvať na základe novelizácie Zákonníka práce, kam si normalizátori účelovo pre odporcov režimu vsunuli paragraf o nespĺňaní predpokladov pre výkon dojednanej práce, ktoré zamestnávateľ nemusí zdôvodňovať!!!
Mimochodom, my takto postihnutí sme na rehabilitáciu po r. 1989 nikdy nezískali nárok!!!
Ani po pokuse o samovraždu po treťom výsluchu vo veci vraždy Coufala na psychiatrii vo Fakultnej nemocnici v Bratislave v r. 1982 nezistili, že trpím duševným ochorením. Samotná MUDr. Danielovičová, ktorá so mnou robila vstupné vyšetrenie, bola prekvapená, prečo ma k nim priviezli.(Rovnako príbuzní a priatelia, ktorí ma chodili navštevovať, sa čudovali, prečo som tam zatvorená, keď sa nesprávam ináč , než ako ma poznajú!)
Priviezli ma tam bez akéhokoľvek súhlasu, nariadenia a držali takmer mesiac. Priviezli ma do zariadenia, kam som spádovo nepatrila, na privítanie mi zlomil kostrč kopancom ošetrovateľ údajne bulharského pôvodu Jano a lekári odmietli toto vziať na vedomie a poskytnúť mi ošetrenie. Zlomenina je zreteľná na roentgenových snímkach ešte aj dnes. Ani v prepúšťacej správe sa nič neuvádza o psychickom ochorení, ale za to je spomenuté , že som bola opakovane vypočúvaná na verejnej bezpečnosti!
V tom období tomuto oddeleniu šéfovala ako primárka MUDr. Žuchová, súdna znalkyňa, matka ambicióznej okrem iného aj spisovateľky Svetlany. Vtedy som netušila, že bývajú iba o tri vchody ďalej ako ja, a že môj pobyt zariadila Ing. E. Kyseliová, zástupkyňa samosprávy, evidovaná ako dôverníčka "Marika" a "Genka".
Arogantné spôsoby pani primárky boli zrejme tŕňom v päte aj jej kolegom a podriadeným, lebo po r. 1989, ak mám správne informácie, sa s ňou vysporiadali podľa vlastných predstáv. Keď som ju vídala neskôr chodiť po meste so zrakom bezcieľne blúdiacim okolo seba, nezdržala som sa, aby som jej nepovedala:
"Vidíte, pani doktorka, ako ste dopadli!" Zmohla sa iba na "Hej."
Mala som tú česť, že v tom období som sa v tomto zariadení zoznámila s MUDr. Molčanom, ktorý chodieval do zariadenia na konzultácie. Musím povedať, že toto bolo na môj prospech - pretože MUDr. Molčan mal zrejme zdravý rozum a nebol nielen profesionálne, ale ani morálne normalizačne deformovaný. Po mojej sťažnosti pri jeho návšteve na izbe na spôsoby MUDr. Žuchovej a niektorých ďalších mocipánov na toto oddelení, prišlo k náprave.
Vtedy tam ako lekári pôsobili aj MUDr. Rakús - neskorší minister zdravotníctva (?) a MUDr. Mayer.
MUDr. Rakús mal svojský zmysel pre humor. Z nedostatku inej práce počas nočných služieb s natiahnutou akousi kuklou na hlave raz poriadne vyplašil sestry. Rehot, ktorý nastal, hluk, ktorý spôsoboval personál počas svojich nočných krátení si dlhých chvíľ, otravoval nielen mňa - najmä preto, že nám rušili prepotrebný spánok. (Cvoci majú po liekoch spať! Prečo by sa nezabávali.)
Stretla som tam aj MUDr. Pálházyho a jeho autogram mám na prepúšťacej správe. I istú MUDr.Vieru Oravcovú.
Počas služby dr. Mayera a sestry Sone (ďalšie si nepamätám), ktorá bývala na sídlisku neďaleko mňa, im asi na štvrtý deň po mojom zadržiavaní na psychiatrii , z okna izby, do ktorej po vypustení z klietky po troch dňoch prevelili pôvodne mňa, vyskočil mladý chlapec. Zahynul po zraneniach, ktoré utrpel po páde na Radlinského ulicu. Bol vôbec niekto z lekárov braný za túto nedbalosť na zodpovednosť? Pochybujem.
Keď ma starostlivosť socialistickej psychiatrie v uvedenej réžii definitívne omrzela, zavolala som otcovi, aby okamžite po mňa prišiel.
Prišiel v stredu . Išla som to oznámiť MUDr. Mayerovi do služobnej miestnosti sestier, kde sedel. Keď som na jeho otázku , čo chce, odpovedala, že ma prišiel vziať zo zariadenia, rozčúlilo ho to tak, že na mňa vysypal: "Pani Šidlová, prečo taký demonštratívny odchod! Veď Vy nie ste psychicky chorá, ale Vaše spôsoby sú anomália!"
O deň či dva som bola prepustená - bez akéhokoľvek reverzu. Aj táto skutočnosť ukazuje na to, že podstatou môjho zadržiavania na psychiatrii bolo niečo iné, ako moja spoločenská nebezpečnosť pre duševné ochorenie!
Následná návšteva príslušníka VB v mojom byte ma umocnila len v dojme, kto za mojím držaním na psychiatrii väzí. Nstržm. Pajgert prišiel urobiť služobný zápis - vypočutie k udalosti. Po vstupe do bytu a jeho prehliadke nezbadal nič, čo by nasvedčovalo tomu, čo mu narozprávala suseda Kyseliová. Okomentoval to: Čo je ona bláznivá? Nepreukázala sa teda moja spoločenská nebezpečnosť a ani všeobecné ohrozenie podobných duševných chudákov, ktorí sa snažili vyštvať ma z bytu. V pozadí akcií stála ŠtB.
A keďže vtedy ešte panovala aká-taká slušnosť aj v psychiatrickej branži, tak mi napísali iba odporúčanie na protialkoholické liečenie! A to priamo ku kapacite - MUDr. Novotnému. Z recesie som si zašla na prieskum aj tam - MUDr. Novotný nemal na mňa práve čas, a tak ma posunul k jednému zo svojich kolegov - nepríjemnému chlapíkovi, ktorý vo mne vzbudzoval podozrenie, že sa práve nedávno reinkarnoval so žabiaka na psychiatra na protialkoholickom zariadení. Po zistení, že ide o niekoho, kto mi je nepríjemný už na pohľad, som sa odporúčala a nikdy viac som tam už nešla.
V tomto smere sú aktivity eštebákov a ich následníkov trónu pod hlavičkou "policajný zbor" úplne rovnaké. Niet sa čomu čudovať - veď ich "jedna mater mala". Musím teda spomenúť ešte aj moju nedobrovoľnú návštevu v Prahe u Apolináře v rovnakom zariadení. Pretože iniciatíve policajných orgánov v tomto smere sa ani dnes medze nekladú, ako vidieť z návrhu vyšetrovateľa kriminálky v LM.
Raz ma po linke z Budapešti do Prahy - ešte v uniforme - zdrapili policajti z letiska Praha - Ruzyně a poď ho so mnou do protialkoholického zariadenia! Iba preto, že som sa vyčerpaná na linke rozplakala a povedala, že sa cítim ako opitá!!!
Personál v záchytke u Apolináře mal práve málo zákazníkov, a tak sa mi chvíľu hlbšie venoval. Ešteže to boli odborníci!
Hneď spoznali, že tam nepatrím, a odmietli ma prijať. Policajtom "sklaply držky" naprázdno, žiadny papier o mojom prevzatí nedostali, odišli naprázdno. Pochopiteľne, že mňa zanechali na druhom konci Prahy svojmu osudu. V uniforme, bez peňazí - lebo vtedy nebolo možné mať pri sebe našu menu. Keď sa mi hystericky plačúcu podarilo uprostred ulice zastaviť taxík, ktorých vtedy bolo tiež ako šafranu, mala som šťastie - zdesený taxikár ma neodmietol a počkal aj pred slobodárňou, kým som mu priniesla peniaze.
Samozrejme, šikanovanie psychiatriou som neskôr podstupovala aj v súvislosti s už pri lietaní sa prejavovaným ochorením CFIDS, ktoré vtedy označovali ako neurastenický syndróm, a na Slovensku ešte ani v roku 2000 nebolo známe množstvu obvodných a iných lekárov. Preto moja neschopnosť chodiť do zamestnania sústavne bola označovaná ako simulantstvo, hypochondria a pod., z ktorých by ma bolo potrebné liečiť! Samozrejme, kde inde, ako na psychiatrii?
Nikdy som sa ale nepodrobila praktikám režimu poplatných jedincov s titulom MUDr. z komunistických vysokoškolských rýchlovýkrmní.
Aj keď mi po dvoch minútach v ich ambulanciách rýchlosťou blesku dokázali "diagnostikovať" paranoidnú schizofréniu, paranoiu, kverulantstvo a bohvie čo ešte.
Takej obvodnej lekárke MUDr. Kubicovej stačili klebety mojich susied, aby bola schopná v rozmedzí 14 dní napísať, že odvtedy ako ma pozná, trpím paranoidnou schizofréniou. A spolu s vyhlásenou odborníčkou MUDr. Ondriskovou , ktorú ešte pred novembrom 1989 radšej "upratali" pôsobiť mimo Bratislavy, svojimi špinavosťami poškodzovala moju povesť a nahrávala do kariet eštebákom.
Podobne angažovaným mi vyšiel aj MUDr. Provazník - "z voleja" niekomu určiť, že je paranoidne schizofrénny len preto, že si podal "žaludbu" do Štrasburgu - a to - prosím už po r. 2000!!! , ukazuje na to, akí odborníci vládnu slovenskej psychiatrii.
Za kverulantov boli kedysi označení v médiách aj sťažovatelia pre podanie do Štrasburgu preto, že nemohli pred súdom na Slovensku prejednať rozhodnutie priestupkového orgánu. Nakoniec, aj keď sa na ich adresu v podobnom zmysle vyjadril dnešný premiér, vtedy agent pre SR pred ES ĽP, Slovenská republika musela meniť zákon! Dnes sa majú občania možnosť pred súdom brániť proti rozhodnutiam nejednej lokálnej mafie na priestupkovom orgáne dobre na večné časy prilepenej.
.
Musím priznať, že kedysi v detstve po preštudovaní si psychiatrickej odbornej literatúry od prof. MUDr. Myslivečka z knižnice mojich rodičov som začala mať dojem, že mám aspoň polovicu ním uvádzaných diagnóz. Ale vo svojej praxi našiel iba jediného človeka - študenta medicíny, ktorý dokázal simulovať paranoidnú schizofréniu asi rok, ak si dobre pamätám.
Stretla som aj slušných psychiatrov a psychológov. Na vysokej odbornej a ľudskej úrovni boli napr. na ÚLZ Praha MUDr. Túma, v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe MUDr. Sčetnická a MUDr. Čížová, vo Vojenskej nemocnici v Bratislave MUDr. Vražda, v Poliklinike v Karlovej Vsi MUDr. Stachová.
Po vyhodnotení psychotestov, ktoré som podstupovala v súvislosti s vyšetreniami v snahe ochrániť sa pred tvrdeniami mojich bývalých nadriadených - Fialu a Kašpara, mi MUDr. Sčetnická oznámila, že mi "to" vyšlo na nadpriemerný IQ. Prostoreko som odpovedala: Preto asi každému pripadám ako blázon.
Pani doktorka sa zarazila a po chvíli zamyslenia povedala: A víte, že tak nějak tomu je?
Dodávam, že psychológov si viac vážim - 9 z tejto kategórie, z okruhu mojich známych a priateľov mi otvorene povedalo, že sami po absolvovaní psychotestov, ktoré dávajú svojim pacientom a probandom, vyšli z nich ako ľudia s IQ pod priemerom, resp. ešte nižšie.
Prečo o tomto všetkom píšem? Z jediného dôvodu. Ani dnes nie si je nik v tomto štáte istý pred mocou, ktorá vyvíja všetky snahy na umlčiavanie opozície a neštíti sa používať tak, ako pred novembrom 1989 psychiatriu - s jediným cieľom: dosiahnuť, aby odporcovia režimu boli vyhlásení za duševne chorých, a ešte lepšie, aby boli zbavení svojprávnosti.
Žiadneho zo psychiatrov, ku ktorým sú posúvaní z úradnej moci nezaujíma, či proband môže nejakým spôsobom svoje tvrdenia preukázať. Stačí, že sa úplne okrajovo iba o nejakej udalosti, či skutočnosti zmieni. Bez požadovania bližšieho vysvetlenia, bez toho, aby venovali slovám človeka, ktorého majú pred sebou väčšiu pozornosť, bez toho, aby chápali súvislosti človeka, ktorý pred nimi otvára svoje vnútro, popíšu mu do záznamov nezmysly, ktoré sa zrodili nie v jeho, ale v ich hlavách!
Dnes, keď sa tu organizujú masové pochody a kampane za rovnaké zaobchádzanie a rovnaké práva rôznych menšín, sú potláčané práva jednotlivcov, ktorí majú iný názor, iný spôsob života, ktorí poukazujú na korupciu, porušovanie zákonov a práv.
Právo na odlišnosť zjavne každý nemá!
Na základe osobných skúseností s psychiatrami som dospela k záveru, že tento odbor študujú prevažne ľudia, ktorí majú v sebe zakódovanú túžbu po moci, po ovládaní a manipulácii iných. Ak sa tieto charakterové črty spoja s nedostatkom morálky a sebakritiky , s neschopnosťou odolávať korupcii a politickým tlakom, potom ide vyslovene o zoskupenie protispoločensky zameraných a občanom nebezpečných osôb. Postupom času sú už tak presiaknutí príbehmi a diagnózami skutočne chorých, že nedokážu rozoznať realitu od vlastných predstáv. Nerozumejú irónii a vtipu. Hranice normálnosti, resp. abnormality zatiaľ nik presne neurčil - neodvážil sa určiť. Oni majú však svoje. Hlavne tie, ktoré im vynesú nejaké peniaze.
Ich domnienka o vlastnej bohorovnosti je zrejmá aj z toho, že oni nie sú povinní (?) sa podrobiť psychiatrickým vyšetreniam na návrh tých, ktorých svojimi "závermi" poškodili!
Na sebe terapiu KB neuplatňujú - nepriznajú si ani svoje omyly, ani svoje poklesky.
Vrátim sa k obdobiu, kedy som chodievala na povinné ročné prehliadky na ÚLZ v Prahe. Ide o dva zážitky s MUDr. Pekařom, náčelníkom neuropsychiatrie.
Piloti a ďalší členovia osádok boli povinní, ak sa nemýlim, chodiť na prehliadky polročne. Raz sa navigátor V. A., známy svojimi "šaškárňami" rozhodol, že si z Pekařa vystrelí. Postavil sa pred jeho ambulanciu so šampuskou v ruke, v ktorej mal naliatu žltú limonádu a vo chvíli, keď Pekař otvoril dvere, si z nej upil. No, mal Venoušek potom problém dokázať, že nepil svoj vlastný moč!
Potrebovala som novú fotografiu na občiansky preukaz, a kým som prišla na rad na vyšetrenia, odbehla som von za roh budovy do ateliéru. Bolo tam pomerne tma, a tak som si - nevedomky - nanášala stále hrubšiu vrstvu bielej farby na viečka. Takto zmaľovaná som sa vrátila naspäť pred Pekařovu ambulanciu. Len čo som do nej neskôr vstúpila, nastala lekárova pre mňa nepochopiteľná reakcia; vystrúc ruku proti mne zahučal: Ven! Běžte se okamžitě umýt!
Vypadla som, ihneď, a len pri pohľade na seba do zrkadla, ktoré bolo odmontované z jeho pracovne pre maľovku a bolo opreté o stenu, som zistila, ako vyzerám. Ako mím. Kolegyňa Slávka, po odpovedi na otázku, prečo ma vyhodil, mi povedala, že aj ona si všimla, ako som zmaľovaná! Škoda, že mi to nepovedala skôr! Mohla som predísť paranoidnej reakcii MUDr. Pekařa, ktorý to zrejme pochopil v duchu nedávneho zážitku s navigátorom V. A.
A pritom neraz bije do očí, ako aspoň niektorí z psychiatrov psychiatra naozaj potrebujú!
