Ako sa ochrániť pred moci prisluhujúcimi slovenskými znalcami z odboru psychiatrie a psychiatrami vôbec - časť 1.

Po dlhoročných skúsenostiach so slovenskými psychiatrami si dovolím napísať niekoľko riadkov adresovaných všetkým potenciálnym obetiam  - pre poučenie a výstrahu.

Tým nechcem tvrdiť, že všetkých psychiatrov treba zaradiť do kategórie bezcharakterných indivíduí a v  skutočne nevyhnutných prípadoch neveriť v ich pomoc.

Majte však vždy na pamäti, že čokoľvek poviete v najhlbšej dôvere psychiatrovi, bude navždy vaším osobným biľagom a vždy je tu možnosť, že v príhodnej chvíli bude zneužité proti vám.

Najmä, ak sa dostanete do konfliktu s mocou a jej reprezentantmi a prisluhovačmi.

Do posudkov sa vhodne zakomponujú nie objektívne skutočnosti a závery, ale konkrétnosti, ktoré sú časťou vašej osobnej životnej púte. A najmä dezinterpretácie toho, čo ste pred psychiatrami a psychológmi  ne/povedali.  S jediným cieľom - aby vás mohli pre potreby tých, ktorí si posudok objednali, čo najviac znevážiť. Vyrobiť z vás osobu spoločensky nebezpečnú.

Posudky vypracovávané pre súdy a policajné orgány sú totiž v podstate verejne prístupné, a lekárske tajomstvo je takto bez zábran porušované.

Už to, čo som napísala vyššie, je pre nich dostatočným dôvodom na určenie paranoidnej poruchy. Podozrievate každého, verejne prejavujete svoje názory - aj keď nikomu neškodia, zverejnením pravdy ste označený za ohovárača,  pre využívanie zákonných možností na ochranu svojich práv ste  označený za kverulanta, ak sa zmienite o mimo zmyslových zážitkoch -  laicky nazývaným "medzi nebom a zemou", ktorými sa to v médiách všetkého druhu dnes len tak hmýri, vyrobia vám extrapotenčné bludy, a v prípade, že nazvete veci , či osoby pravým menom bez obrúska pred ústami, máte koprolaliu. 

Škála psychiatrických "pomôcok" na diagnostikovanie potrebnej choroby, či úchylky je bezhraničná.

Preto:

Nikdy nehovorte o sebe nič, o čom vaše okolie nevie, na čo nie sú k dispozícii svedkovia, aj keď "oni" si svojich spoľahlivých nakoniec nájdu a vašich skutočných  budú ignorovať.

Úprimnosť sa nevypláca, dôvera bude zneužitá. Každé vaše vyjadrenie si prispôsobia svojim potrebám.

Od hnoja, ktorý na vás nakydajú, sa do smrti neočistíte. Nemáte na kvalitných právnikov a peniaze na súdne spory, pričom už vôbec žiadnu istotu, že súd rovnako poprie čierne na bielom a potvrdí vyfabrikované diagnózy a nedôvodnosť žaloby proti znalcom.

Nie ste totiž kompatibilný s mocou a jej prisluhovačmi, pretože otvárate ústa a vytŕčate z radu.

Pamätajte si, že čokoľvek poviete, mocou určení psychiatrickí "odborníci" použijú proti vám tak, aby im to dopadlo do vopred načrtnutého obrazu vašej osobnosti a jej charakteristík.

Ak sa zmienite o viacerých sexuálnych partneroch, urobia z vás osobu promiskuitnú.

Ak poviete, že ste sa rozhodli pre celibát, vymyslia vám ako jeho dôvod - v najlepšom prípade - vplyv zlého vzťahu vašich rodičov.

Ak poviete, že ste sa obracali vo veci svojich práv a nápravy krívd zákonnými spôsobmi až po Štrasburg, dostanete nálepku kverulanta - chronického sťažovateľa, či paranoika, ktorý krivo a neprávom obviňuje iných.

Ak počas vyšetrovania pospomínate neprávosti, ktoré na vás pácha režim alebo vaše okolie, dostane sa vám ohodnotenia, že paranoidne vnímate svet okolo seba.

V takýchto prípadoch vám nepomôže ani desiatka rozhodnutí vo váš prospech, ktoré dokumentujú, že ste si nič nevymysleli, že vaše podania boli dôvodné.

Samozrejme, dôvodné boli len vtedy, keď ste našli osoby odvážne svedčiť k udalosti, alebo na orgáne sedel nezaujatý a neskorumpovaný pracovník.

Ani ďalšia desiatka listinných dôkazov svedčiaci vo váš prospech, že ste osobou inou ako vás vykresľujú gauneri, ktorí majú záujem na vašom ponižovaní a potrestaní, nie je dosť ani policajným orgánom, ani súdom, a o psychiatroch ani nevravím.

Pamätajte si, že ani kontrolný posudok vám nezaručí objektivitu. Žiadny bežný psychiater totiž nikdy nepôjde proti svojmu kolegovi. V prípade znalcov vôbec o tom nepochybujte.

Súkromne vás nebude chcieť vyšetriť nikto - aby sa nedostal do problémov s mocou a kolegami, aj keby ste za posudok chceli tých niekoľko stoviek eur legálne zaplatiť.

Okrem toho súd absolútne nepripustí ako dôkaz takýto posudok. Nuž, prečo by ho aj pripustil, keď celej tej mašinérii by nezapadol  do scenára, ktorý si vopred pripravili, ako vás odstrániť zo sféry dôveryhodnosti pre verejnosť.

V žiadnom prípade nedávajte do rúk svoju zdravotnú dokumentáciu v inej podobe, ako vo fotokópiách - a to aj kartu obvodného lekára, pretože k tejto neexistuje možnosť dožiadať vydanie druhopisu - je písaná rukou lekára a len v jedinom exempláre.

V opačnom prípade riskujete, že vám výkvet slovenskej psychiatrie odstráni rozhodujúce dôležité záznamy,

aby ste nemali dôkazy o skutočnom zdravotnom stave v danom období.

O svojich mimo zmyslových zážitkoch nehovorte - najmä nie u psychiatrov, pretože napriek skutočnosti, že sú dnes časopisy a internet  plné príbehov, ktoré zatiaľ neboli vedecky vysvetlené, a sú neodhalenými schopnosťami ľudského mozgu, psychiatri so zmrznutým komunistickým maslom na mozgu vám pripíšu extrapotenčné bludy - teda bludy, že ste ovládaní inými - neviditeľnými silami.

Musíte si uvedomiť, že nepatríte do galérie oficiálne uznaných svätých, a tak nemáte právo na videnia a podobné zážitky. (Zázraky vynechávam.)

Zásadne sa prezentujte ako zarytí abstinenti, ktorým sa už pri očuchaní zátky od vína zdvíha žalúdok. Inak riskujete podozrievanie z alkoholizmu - aj keď vás nik opitého, ani kupovať si fľaše alkoholu, či vysedávať v krčme a prichádzať domov opitého z inej lokality nevidel.

Pokus o samovraždu nikdy nepriznajte, ak o ňom nevedia. Nech by bol hoci aj dôsledkom perzekúcií moci, proti ktorej ste sa nevládali už ďalej brániť.

V prípade, že ho máte zaevidovaný, o podrobnostiach nehovorte. Všetko zneužijú proti vám, pretože následné dezinterpretácie vašich vyjadrení sú jedinou možnosťou, ako vám niečo prišiť.

Nehovorte ani to, že v rozčúlení nadávate ako pohan a používate pri tom expresívne, či dokonca vulgárne slová. Okamžite máte uvedenú koproláliu - totiž  chorobnú potrebu používať vulgárne slová. Nie ste totiž poslancom slovenského parlamentu, policajtom, sudcom a verejným činiteľom, aby ste si mohli podobné spôsoby zahrnúť do svojho "imidžu".

Svoje depresívne stavy sa snažte radšej zvládať za pomoci najbližších dôveryhodných osôb - ani psychológom sa nedá všetkým veriť.

Nejeden z nich vám neposkytne lepšiu radu ako priateľ, ktorý vás pozná a je schopný empaticky počúvať o vašich problémoch a nastoliť vám váš problém z iného zorného uhla - svojho.

Psychiatri a psychológovia totiž nerobia nič iného - lebo aj oni sú len ľuďmi.

 

 

 

Každý psychiater potrebuje svojho psychiatra

Dávno pred mojím potvrdením si tejto skutočnosti toto konštatuje postava lekára- psychiatra v Bulgakovovom Majstrovi a Margaréte. Nie som teda jediná, kto na základe vlastných skúseností spozoroval profesijnú deformáciu  u deväťdesiatich percent odborníkov z tejto branže.

S pribúdajúcimi rokmi pôsobenia vo svojej profesii títo odborníci strácajú súdnosť a každú osobu, ktorá sa im dostane do pazúrov ako pacient, alebo objekt posudzovania, automaticky podozrievajú  z najrôznejších duševných ochorení.

Podobne je to u policajných vyšetrovateľov.

Z ich pohľadu je každý, koho správanie a motivácia konania je nad rámec chápania, ktoré im umožňuje ich mozgová kapacita a vzdelanie, nad rámec konvencií, ktoré sú pre nich jediným vodidlom pre posudzovanie iných, duševne chorý a treba ho prevychovať. Spôsoby, ktoré majú inak zmýšľajúceho jedinca priviesť na správnu cestu, sú veľmi rozmanité. Najčastejšími sú represie.

Za svojho života som mala možnosť dobrovoľne i nedobrovoľne "vyskúšať" už množstvo psychiatrov, psychológov a policajtov. A skutočne som medzi nimi stretla len minimum slušných, objektívnych a vzdelaných aj v inej oblasti jedincov.

S psychiatrami som prichádzala do styku približne od svojich pätnástich rokov - od chvíle, ako sme si so spolužiačkou  Elenou v deviatej triede vzali do hlavy, že budeme lietať. A tak sme sa vybrali do aeroklubu, nabalené zásobou jedla a pitia na celý deň. Tento náš prvý pokus dostať sa do eroplánu vyšiel nazmar.

Netušili sme, že to nie je také jednoduché, ale na jeseň sme dostali pozvánky na zahájenie teoretického výcviku v aeroklube. S možnosťou začať prakticky na jar lietať bola spojená podmienka zdravotnej spôsobilosti, a tak sme podstúpili vyšetrenia v zdravotníckom zariadení na všetkých dostupných oddeleniach, vrátane psychiatrie. Tieto povinné prehliadky  sa opakovali potom rok čo rok.

Neskôr, keď som bola domanipulovaná do kurzu letušiek, prešla som na Ústave leteckého zdravotníctva v Prahe špeciálnymi psychotestmi u psychológov a psychiatrov  a  zdravotnými prehliadkami u ďalších  odborníkov.

Ani v období normalizácie, keď proti mne eštebáci začali na pracovisku podnikať všetko možné, aby ma zo zamestnania vyštvali, psychiatri ÚLZ v Prahe sa im nepodpísali pod návrh, že nie som po psychickej stránke v poriadku. Boli natoľko charakterní, že nevyhoveli prianiu Fialu a Kašpara, mojich nadriadených na palubných službách, ktoré predniesli aj v mojej prítomnosti: "My se jí chceme zbavit za každou cenu, protože moc ví!" 

Aj keď neskôr jeden z nich - dr. Pekař - morálne zlyhal a vyjadril sa  pred súdom tak, aby neprišiel o miesto, že som afektívne labilná. (Napokon, kto by sa nestal afektívne labilným po znásilnení, na úvod mojej kariéry na palubách lietadiel ČSA a trvalo účelovo proti mne zameraných perzekúciách - odvtedy, ako som podala v mene všetkých kolegov na súd žalobu, a to žalobu rovnakého charakteru, akú by dnes mohli podať zdravotné sestry - pre úmyselné okrádanie nás na základných platoch - pre nedodržiavanie zaraďovania do platových kategórií podľa odlietaných rokov!)

Po roku ma museli prijať do práce znova na základe súdneho rozhodnutia MS Praha - senátu JUDr. Češkovej.

(MUDr. Vražda z Vojenskej nemocnice v Bratislave, kam som chodievala po r. 1977 na prehliadky, aby som mohla pokračovať v ďalšej činnosti v oblasti leteckých športov, s odstupom času v  tejto súvislosti položil otázku, keď nazeral do mojej zdravotnej dokumentácie: kto z nás nie je v afekte labilný? A z ďalšieho rozhovoru vyplynulo pre mňa ešte aj iné poznanie v súvislosti s charakterom MUDr. Pekařa.)

Napokon sa zamestnávateľom podarilo ma vyštvať na základe novelizácie Zákonníka práce, kam si normalizátori účelovo pre odporcov režimu vsunuli paragraf o nespĺňaní predpokladov pre výkon dojednanej práce, ktoré zamestnávateľ nemusí zdôvodňovať!!!

Mimochodom, my takto postihnutí sme na rehabilitáciu po r. 1989 nikdy nezískali nárok!!!

Ani po pokuse o samovraždu po treťom výsluchu vo veci vraždy Coufala na psychiatrii vo Fakultnej nemocnici v Bratislave v r. 1982 nezistili, že trpím duševným ochorením. Samotná MUDr. Danielovičová, ktorá so mnou robila vstupné vyšetrenie, bola prekvapená, prečo ma k nim priviezli.(Rovnako príbuzní a priatelia, ktorí ma chodili navštevovať, sa čudovali, prečo som tam zatvorená, keď sa nesprávam ináč , než ako ma poznajú!)

Priviezli ma tam bez akéhokoľvek súhlasu, nariadenia a držali takmer mesiac. Priviezli ma do zariadenia, kam som spádovo nepatrila, na  privítanie  mi zlomil kostrč kopancom ošetrovateľ údajne bulharského pôvodu Jano a lekári odmietli toto vziať na vedomie a poskytnúť mi ošetrenie. Zlomenina je zreteľná na roentgenových snímkach ešte aj dnes. Ani v prepúšťacej správe sa nič neuvádza o psychickom ochorení, ale za to je spomenuté , že som bola opakovane vypočúvaná  na verejnej bezpečnosti!

V tom období  tomuto oddeleniu šéfovala ako primárka MUDr. Žuchová, súdna znalkyňa, matka ambicióznej okrem iného aj spisovateľky Svetlany. Vtedy som netušila, že bývajú iba o tri vchody ďalej ako ja, a že  môj pobyt zariadila Ing. E. Kyseliová, zástupkyňa samosprávy, evidovaná  ako dôverníčka "Marika" a "Genka".

Arogantné spôsoby pani primárky boli zrejme tŕňom v päte aj jej kolegom a podriadeným, lebo po r. 1989, ak mám správne informácie, sa s ňou vysporiadali podľa vlastných predstáv. Keď som ju vídala neskôr chodiť po meste so zrakom bezcieľne blúdiacim okolo seba, nezdržala som sa, aby som jej nepovedala:

"Vidíte, pani doktorka, ako ste dopadli!" Zmohla sa  iba na "Hej."

Mala som tú česť, že v tom období som sa v tomto zariadení zoznámila s MUDr. Molčanom, ktorý chodieval do zariadenia na konzultácie. Musím povedať, že toto bolo na môj prospech - pretože MUDr. Molčan mal zrejme zdravý rozum a nebol nielen profesionálne, ale ani morálne normalizačne deformovaný. Po mojej sťažnosti pri jeho návšteve na izbe na spôsoby MUDr. Žuchovej a niektorých ďalších mocipánov na toto oddelení, prišlo k náprave.

Vtedy tam ako lekári pôsobili aj MUDr. Rakús - neskorší minister zdravotníctva (?) a MUDr. Mayer.

MUDr. Rakús mal svojský zmysel pre humor. Z nedostatku inej práce počas nočných služieb s natiahnutou akousi kuklou na hlave raz poriadne vyplašil sestry. Rehot, ktorý nastal, hluk, ktorý spôsoboval personál počas svojich nočných krátení si dlhých chvíľ, otravoval nielen mňa - najmä preto, že nám rušili  prepotrebný spánok. (Cvoci majú po liekoch spať! Prečo by sa   nezabávali.)

Stretla som tam aj MUDr. Pálházyho a jeho autogram mám na prepúšťacej správe. I istú MUDr.Vieru Oravcovú.

Počas služby dr. Mayera a sestry Sone (ďalšie si nepamätám), ktorá bývala na sídlisku neďaleko mňa, im asi na štvrtý  deň po mojom zadržiavaní na psychiatrii , z okna izby, do ktorej po vypustení z klietky po troch dňoch prevelili pôvodne mňa, vyskočil mladý chlapec. Zahynul po zraneniach, ktoré utrpel po páde na Radlinského ulicu. Bol vôbec niekto z lekárov braný za túto nedbalosť na zodpovednosť? Pochybujem.

Keď ma starostlivosť socialistickej psychiatrie v uvedenej réžii definitívne omrzela, zavolala som otcovi, aby okamžite po mňa prišiel.

Prišiel v stredu . Išla som to oznámiť MUDr. Mayerovi do služobnej miestnosti sestier, kde sedel. Keď som na jeho otázku , čo chce, odpovedala, že ma prišiel vziať zo zariadenia, rozčúlilo ho to tak, že na mňa vysypal: "Pani Šidlová, prečo taký demonštratívny odchod! Veď Vy nie ste psychicky chorá, ale Vaše spôsoby sú anomália!"

O deň či dva som bola prepustená - bez  akéhokoľvek reverzu. Aj táto skutočnosť ukazuje na to, že podstatou môjho zadržiavania na psychiatrii bolo niečo iné, ako moja spoločenská nebezpečnosť pre duševné ochorenie!

Následná návšteva príslušníka VB v mojom byte ma umocnila len v dojme, kto za mojím držaním na psychiatrii väzí. Nstržm. Pajgert prišiel urobiť služobný zápis - vypočutie k udalosti. Po vstupe do bytu a jeho prehliadke nezbadal nič, čo by nasvedčovalo tomu, čo mu narozprávala suseda Kyseliová. Okomentoval to: Čo je ona bláznivá? Nepreukázala sa teda moja spoločenská nebezpečnosť a ani všeobecné ohrozenie podobných duševných  chudákov, ktorí sa snažili vyštvať ma z bytu. V pozadí akcií stála ŠtB.

A keďže vtedy ešte panovala aká-taká slušnosť aj v psychiatrickej branži, tak mi napísali iba odporúčanie na protialkoholické liečenie! A to priamo ku  kapacite - MUDr. Novotnému. Z recesie som si zašla na prieskum aj tam - MUDr. Novotný nemal na mňa práve čas, a tak ma posunul k jednému zo svojich kolegov - nepríjemnému chlapíkovi, ktorý vo mne vzbudzoval podozrenie, že sa práve nedávno reinkarnoval so žabiaka na psychiatra na protialkoholickom zariadení. Po zistení, že ide o niekoho, kto mi je nepríjemný už na pohľad, som sa odporúčala a nikdy viac som tam už nešla.

V tomto smere sú aktivity eštebákov a ich následníkov trónu pod hlavičkou "policajný zbor" úplne rovnaké. Niet sa čomu čudovať - veď ich "jedna mater mala". Musím teda spomenúť ešte aj moju nedobrovoľnú návštevu v Prahe u Apolináře v rovnakom zariadení. Pretože iniciatíve policajných orgánov  v tomto smere sa ani dnes medze nekladú, ako vidieť z návrhu vyšetrovateľa kriminálky v LM.

Raz ma po linke z Budapešti do Prahy - ešte v uniforme - zdrapili policajti z letiska Praha -  Ruzyně a poď ho so mnou do protialkoholického zariadenia! Iba preto, že som sa vyčerpaná na linke rozplakala a povedala, že sa cítim ako opitá!!!

Personál v záchytke u Apolináře mal práve málo zákazníkov, a tak sa mi chvíľu hlbšie venoval. Ešteže to boli odborníci!

Hneď spoznali, že tam nepatrím, a odmietli ma prijať. Policajtom "sklaply držky" naprázdno, žiadny papier o mojom prevzatí nedostali, odišli naprázdno. Pochopiteľne, že mňa zanechali na druhom konci Prahy svojmu osudu. V uniforme, bez peňazí - lebo vtedy nebolo možné mať pri sebe našu menu. Keď sa mi hystericky plačúcu podarilo uprostred ulice zastaviť taxík, ktorých vtedy bolo tiež ako šafranu, mala som šťastie - zdesený taxikár ma neodmietol a počkal aj pred slobodárňou, kým som mu priniesla peniaze.

Samozrejme, šikanovanie psychiatriou som neskôr  podstupovala aj v súvislosti s už pri lietaní sa prejavovaným ochorením CFIDS, ktoré vtedy označovali ako neurastenický syndróm, a na Slovensku ešte ani v roku 2000 nebolo známe množstvu obvodných a iných lekárov. Preto moja neschopnosť chodiť do zamestnania sústavne bola označovaná ako simulantstvo, hypochondria a pod., z ktorých by ma bolo potrebné liečiť! Samozrejme, kde inde, ako na psychiatrii?

Nikdy som sa ale nepodrobila praktikám režimu poplatných jedincov s titulom MUDr. z komunistických vysokoškolských rýchlovýkrmní. 

Aj keď mi po dvoch minútach v ich ambulanciách rýchlosťou blesku dokázali "diagnostikovať" paranoidnú schizofréniu, paranoiu, kverulantstvo a bohvie čo ešte.

Takej obvodnej lekárke  MUDr. Kubicovej stačili klebety mojich susied, aby bola schopná v rozmedzí 14 dní napísať, že odvtedy ako ma pozná, trpím paranoidnou schizofréniou. A spolu s vyhlásenou odborníčkou MUDr. Ondriskovou , ktorú ešte pred novembrom 1989 radšej "upratali" pôsobiť mimo Bratislavy, svojimi špinavosťami poškodzovala moju povesť a nahrávala do kariet eštebákom.

Podobne angažovaným mi vyšiel aj MUDr. Provazník - "z voleja" niekomu určiť, že je paranoidne schizofrénny len preto, že si podal "žaludbu" do Štrasburgu - a to - prosím už po r. 2000!!! , ukazuje na to, akí odborníci vládnu slovenskej psychiatrii.

Za kverulantov boli kedysi označení  v médiách aj sťažovatelia pre podanie do Štrasburgu preto, že nemohli pred súdom na Slovensku prejednať rozhodnutie priestupkového orgánu. Nakoniec, aj keď sa na ich adresu v podobnom zmysle vyjadril dnešný premiér, vtedy agent pre SR pred ES ĽP, Slovenská republika musela meniť zákon! Dnes sa  majú občania možnosť pred súdom brániť proti rozhodnutiam nejednej lokálnej mafie na priestupkovom orgáne dobre na večné časy prilepenej.

.

Musím priznať, že kedysi  v detstve po preštudovaní si psychiatrickej odbornej literatúry od  prof. MUDr. Myslivečka z knižnice mojich rodičov som začala mať dojem, že mám aspoň polovicu ním uvádzaných diagnóz. Ale vo svojej praxi našiel iba jediného človeka - študenta medicíny, ktorý dokázal simulovať paranoidnú schizofréniu asi rok, ak si dobre pamätám.

Stretla som aj  slušných psychiatrov a psychológov. Na vysokej odbornej a ľudskej úrovni boli napr. na ÚLZ Praha MUDr. Túma,  v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe MUDr. Sčetnická a MUDr. Čížová, vo Vojenskej nemocnici v Bratislave MUDr. Vražda, v Poliklinike v Karlovej Vsi  MUDr. Stachová.

Po vyhodnotení psychotestov, ktoré som podstupovala v súvislosti s vyšetreniami v snahe ochrániť sa pred tvrdeniami mojich bývalých nadriadených - Fialu a Kašpara, mi MUDr. Sčetnická oznámila, že mi "to" vyšlo na nadpriemerný IQ. Prostoreko som odpovedala: Preto asi každému pripadám ako blázon. 

Pani doktorka sa zarazila a po chvíli zamyslenia povedala: A víte, že tak nějak tomu je?

Dodávam, že psychológov si viac vážim - 9 z tejto kategórie, z okruhu mojich známych a priateľov mi otvorene povedalo, že sami po absolvovaní psychotestov, ktoré dávajú svojim pacientom a probandom, vyšli z nich ako ľudia s IQ pod priemerom, resp. ešte nižšie.

Prečo o tomto všetkom píšem? Z jediného dôvodu. Ani dnes nie si je nik  v tomto štáte istý pred mocou, ktorá vyvíja všetky snahy na umlčiavanie opozície a neštíti sa používať tak, ako pred novembrom 1989 psychiatriu - s jediným cieľom: dosiahnuť, aby odporcovia režimu boli vyhlásení za duševne chorých, a ešte lepšie, aby boli zbavení svojprávnosti.

Žiadneho zo psychiatrov, ku ktorým sú posúvaní z úradnej moci nezaujíma, či proband môže nejakým spôsobom svoje tvrdenia preukázať. Stačí, že sa  úplne okrajovo iba o nejakej udalosti, či skutočnosti zmieni. Bez požadovania bližšieho vysvetlenia, bez toho, aby venovali slovám človeka, ktorého majú pred sebou väčšiu pozornosť, bez toho, aby chápali súvislosti človeka, ktorý pred nimi otvára svoje vnútro, popíšu mu do záznamov nezmysly, ktoré sa zrodili nie v jeho, ale v ich hlavách!

Dnes, keď sa tu organizujú masové  pochody a kampane za rovnaké zaobchádzanie a rovnaké práva rôznych menšín, sú potláčané práva jednotlivcov, ktorí majú iný názor, iný spôsob života, ktorí poukazujú na korupciu, porušovanie zákonov a práv.

Právo na odlišnosť zjavne každý nemá!

Na základe osobných skúseností s psychiatrami som dospela k záveru, že tento odbor študujú prevažne ľudia, ktorí majú v sebe zakódovanú túžbu po moci, po ovládaní a manipulácii iných. Ak sa tieto charakterové črty spoja s nedostatkom morálky a  sebakritiky , s neschopnosťou odolávať korupcii a politickým tlakom, potom ide vyslovene o zoskupenie protispoločensky zameraných a občanom  nebezpečných osôb. Postupom času sú už tak presiaknutí príbehmi a diagnózami skutočne chorých, že nedokážu rozoznať realitu od vlastných predstáv. Nerozumejú irónii a vtipu. Hranice normálnosti, resp. abnormality zatiaľ nik presne neurčil - neodvážil sa určiť. Oni majú však svoje. Hlavne tie, ktoré im vynesú nejaké peniaze. 

Ich domnienka o vlastnej  bohorovnosti je zrejmá aj z toho, že oni nie sú povinní (?) sa podrobiť psychiatrickým vyšetreniam na návrh tých, ktorých svojimi "závermi" poškodili!

Na sebe terapiu KB neuplatňujú - nepriznajú si ani svoje omyly, ani svoje poklesky. 

Vrátim sa k obdobiu, kedy som chodievala na  povinné ročné prehliadky na ÚLZ v Prahe. Ide o dva zážitky s MUDr. Pekařom, náčelníkom neuropsychiatrie.

Piloti a ďalší členovia osádok boli povinní, ak sa nemýlim, chodiť na prehliadky polročne. Raz sa navigátor V. A., známy svojimi "šaškárňami" rozhodol, že si z Pekařa vystrelí. Postavil sa pred jeho ambulanciu so šampuskou v ruke, v ktorej mal naliatu žltú limonádu a vo chvíli, keď Pekař otvoril dvere, si z nej upil. No, mal Venoušek potom problém dokázať, že nepil svoj vlastný moč!

Potrebovala som novú fotografiu na občiansky preukaz, a kým som prišla na rad na vyšetrenia, odbehla som von za roh budovy do ateliéru. Bolo tam pomerne tma, a tak som si  - nevedomky - nanášala stále hrubšiu vrstvu bielej farby na viečka. Takto zmaľovaná som sa vrátila naspäť pred Pekařovu ambulanciu. Len čo som do nej neskôr vstúpila, nastala lekárova pre mňa nepochopiteľná reakcia; vystrúc ruku proti mne zahučal: Ven! Běžte se okamžitě umýt!

Vypadla som, ihneď, a len pri pohľade na seba do zrkadla, ktoré bolo odmontované z jeho pracovne pre maľovku a bolo opreté o stenu, som zistila, ako vyzerám. Ako mím. Kolegyňa Slávka, po odpovedi na otázku, prečo ma vyhodil, mi povedala, že aj ona si všimla, ako som zmaľovaná! Škoda, že mi to nepovedala skôr! Mohla som predísť paranoidnej reakcii MUDr. Pekařa, ktorý to zrejme pochopil v duchu nedávneho zážitku s navigátorom V. A.

 

A pritom neraz bije do očí, ako aspoň niektorí z  psychiatrov psychiatra naozaj potrebujú!

"Přizdisraví"

Neviem síce, čo si mám presne  predstaviť pod slovom, ktorý som dala do názvu dnešného príspevku, ale veľmi sa mi už dávnejšie zapáčilo.

Používajú ho často diskutéri na českých internetových stránkach. Od prvého momentu, kedy som sa s týmto výrazovým prostriedkom stretla, rozmýšľam, ku komu by sa dal najpriliehavejšie priradiť ako výstižné označenie charakterových a morálnych vlastností určitej skupiny jednotlivcov.

Doslovným prekladom do slovenčiny by slovo stratilo svoju jadrnosť. Predstavte si - srávajúci pri stene. Veď by si človek jazyk polámal!

V mojom chápaní významu tohoto slova ide o jednotlivcov, ktorí sa angažujú anonymne, z úzadia "ja nič, ja muzikant" poťahujú povrázky, rozširujú nepodložené reči o iných s cieľom ich očierniť a škodiť im, pod nič sa nepodpíšu, aby sa konkrétne  im ich intrigy nedali dokázať.

Taký "přizdisravý" jedinec sa snaží o utajenie - veď i samotné sratie pri múre vo svojej podstate je konaním s cieľom svoj  smradľavý "výkon" utajiť pred väčšou časťou verejnosti.

"Přizdisravý" hucká iných, aby si prsty pálili v jeho záujme, pričom obete jeho manipulácie si vôbec neuvedomujú, že ich "přizdisravo" kočíruje tam, kde ich potrebuje mať on - nie pre nejaký záujem verejný, alebo záujem obetí svojej manipulácie - ale záujem jeho vlastný.

"Přizdisravý" zotrváva v anonymite, aby si ochraňoval svoju povesť a svoju vlastnú hierarchiu hodnôt, ktorá by mohla byť narušená, keby sa odvážne postavil zoči-voči skutočnosti.

Zabezpečuje si takto istotu, že v prípadoch, kde to praskne, si to odskáču tí, ktorí sa ním nechali manipulovať.

Tieto poznatky a  istoty som nadobudla na základe životných skúseností - otvorene sa postaviť proti gaunerom chce nielen odvahu, ale aj byť si vedomý toho, čo bude nasledovať.  A nasledovať budú perzekúcie, súdne spory, všeobecné nepriateľstvo rozpútané voči osobe odvážlivca "přizdisravými" na každej úrovni.

"Přizdisravý" na vás nakydá a jeho spojenci vás zlikvidujú na základe "dôkazov" vyfabrikovaných v hlave "přizdisravého". Čo tam po tom, že skutočnosti a fakty preukazujú opak!

Pre "přizdisravého" je udavačom každý, kto oznámi v zmysle zákona skutočnosť, ktorú by mali orgány na to určené riešiť v záujme dodržania práva a zákona.

V posledných dňoch bolo zverejnené, že zostávajú v činnosti protikorupčné linky a policajné linky dôvery. Ktorýsi autor jedného z médií toto oznámenie uviedol v tom zmysle, že udavači môžu veselo udávať ďalej.

Diskusné príspevky k článku v rovnakom duchu ukazujú na množstvo "přizdisravých" na Slovensku - pretože sa vyjadrujú podobne - o tom, že udavači môžu veselo udávať.

Podstatou pre nich  nie je to, či oznámenie je v súlade so skutočnosťou, ale to, že si niekto dovolil na nejakú nezákonnú činnosť iného poukázať! Možno ich privádza do zúrivosti, že niekto má viac odvahy ako ani sami.

Osobne podobným linkám dôvery už dávno  neprikladám veľký význam. Podľa mojich skúseností ide len o frašku na ohlupovanie občanov. 

Aby si policajti v tomto smere zabezpečili čo najmenej práce a odradili aktívnych občanov od pokusov angažovať sa v prospech zákona, majú schránky dôvery umiestnené pred vchodom do budovy s kamerou namierenou na schránku. Čo keby išlo o nejakého svedka, ktorý by im liezol do kapusty! Podľa záznamu z kamery si môžu zistiť jeho totožnosť a "usmerniť" ho. Osobnej iniciatíve policajtov sa medze nekladú!

Veľké kauzy, na ktoré občan poukáže - a nedajbože aj pod svojím menom, sú zametené pod koberec moci, ktorá nepotrebuje konať proti svojim pochlebovačom. Zato občan má "po chlebe".

Moc mu v nejednom prípade  zabezpečí psychiatrické vyšetrenia s perspektívou zatvorenia na príslušnom oddelení u odborníkov - odborníkov,  ktorých  najväčšou odbornou spôsobilosťou je spôsobilosť dať sa uplatiť a pochlebovať moci; odborníkov,  ktorí za "dividendy" demokraticky urobia z občana s bežnými prejavmi správania  psychiatricky chorého pacienta, nebezpečného pre spoločnosť, a aby ju ochránili pred tým, kto si dovolil poukazovať na rôzne svinstvá, sú schopní ho uväzniť v psychiatrickom zariadení s cieľom prevýchovy - prevýchovy v zmysle intencií moci.

Kam by predsa tá moc prišla, keby každý používal vlastný mozog, prejavoval verejne svoje názory a vyslovoval hodnotiace úsudky! To totiž môže len v takých prípadoch, ak ide o pritakávanie moci. Žiadna pravda a kritika nie je prípustná!

Na absenciu právneho vedomia jednotlivcov z kategórie "přizdisravých" poukazuje ich vlastný rebríček hodnôt.

"Přizdisravý", dokonca na vedúcej funkcii,  je schopný obviniť iného a nazvať ho udavačom  len preto, že oznámil príslušnému orgánu, že sused týra celé mesiace úbohého psa, že sa v inom prípade domáha nápravy vo veci, že poukazuje na správanie okolia v rozpore s všeobecne uznávanou morálkou.

"Přizdisravý" pokojne pozerá na to, ako iný mláti ženu, deti, kradne - on predsa nie je udavač, aby to išiel oznamovať policajtom! Zato ale celému okoliu o tom za chrbtom obetí referuje.

Slovensko má tých "přizdisravých" neúrekom. Preto to vo verejnom živote krajiny tak príšerne všade smrdí.

Avízo úplatkárom na SPF?

Aktuálne.sk dňa 20. apríla 2012 uviedlo článok pod názvom Zamestnanec pozemkového fondu si vypýtal motivačný úplatok.

Stalo sa na regionálnom odbore SPF v žilinskom kraji.

Huráá! Aspoň jeden z tých desiatok úplatkužiadostivých za vykonávanie pracovných povinností berúcich aj riadny plat bol odhalený!

Keď čítam túto správu, je mi do smiechu, pretože to, s čím som sa stretla ja  v súvislosti so žiadosťou o informáciu od S P F  v  Bratislave, a ktorá priamo súvisí s praktikami odpredávania pozemkov a podielov z vlastníctva  nech je už hocikoho, súvisí aj s RO SPF v žilinskom kraji,  ma nedokáže pri tejto správe nechať chladnou.  Privádza ma do úžasu, že chytili "niekoho" - a že nechytili toho "môjho".

Bývalá riaditeľka SPF Ing. Šimková sa šikovne vyzula z priamej odpovede a jej "nasledovníci" na právnom oddelení SPF v Bratislave tiež.

Bude zaujímavé sledovať, či sa  nová vládna garnitúra  pustí aj do preskúmania zákonnosti  tej zmluvy, ktorá zaujíma mňa i ďalších spoluvlastníkov .

Zmluvy, ktorá bola doručená SPF 31. 1. 2011 , a ktorá sa týka odpredaja pozemkov žiadateľom. Nás nezaujíma,  či si podali žiadosť o  odpredaj podielov známych, alebo neznámych vlastníkov, alebo pozemkov/podielov z vlastníctva SPF. 

Zaujíma nás, či SPF postupoval zákonnou cestou v tomto prípade - lebo je podozrenie, že by mohol aj v tomto prípade postupovať podobným spôsobom a odklepnúť "niekomu" to, na čo zo zákona nemal právo a čo utajoval pred ostatnými spoluvlastníkmi.

Alebo je táto správa upozornením pre ostatných úplatkárov pôsobiacich na SPF, aby si dávali väčší pozor? A tiež, aby  rýchle nezabudli pozametať stopy po nezákonných prevodoch?

Pokrytectvo človečenstva

Pokrytectvo má rôzne formy a prejavy. Jeho pôvodcom je buď snaha zapáčiť sa iným, alebo obavy prejaviť vlastný názor.

Momentálne sa médiá zaoberajú katastrofou Titanicu a presviedčajú nás, že vraj svet dojíma osud sirôt po otcovi slovenského pôvodu, ktoré sa zachránili a boli navrátené talianskej matke.

Nuž, nechápem, prečo by mal dojímať svet tento prípad, keď sa deti podarilo zachrániť a mohli žiť ďalej svoj život pri matke, od ktorej ich uniesol ich otec. Aspoň, že v posledných chvíľach mu fungoval zdravý rozum a postaral sa o deti, posadiac ich do záchranného člna.

Milióny, ak nie miliardy osudov detí na celej zemeguli zaujímajú a dojímajú len minimálne množstvo ľudí. Tí, ktorých zaujímajú, sa snažia aspoň trochu im uľahčiť život a zlepšiť vyhliadky do budúcnosti svojou priamou účasťou a aktivitami v krajinách tzv. tretieho sveta. Títo si zaslúžia nielen verejnú pozornosť, ale aj úctu.

Pomáhajú v krajinách, kde vládne taká bieda, že ich obyvateľom sa neraz  nedostáva denne ani len krajec chleba, aby ich netýral hlad.

V krajinách, kde pre nás "civilizovanejších" je problémom dlhodobejší pobyt.

Verím, že románovosladké články dojímajú aj tých, ktorí chlieb a množstvo iných potravín denne vyhadzujú do odpadu, tých, ktorí môžu s pôžitkom vyslopať fľašu sektu za dva a pol milióna  a ešte to avizovať celému svetu.

Uvažovať o tom, koľko chleba by v chudobnej krajine za to bolo, nikomu z nich ani nenapadne. Žijú vo vlastnej realite.

A tí, ktorí na ich životný štandard nemajú, sa aspoň priživujú na podobných hlúpych článkoch - bez toho, aby sa aspoň na chvíľu zamysleli, či je človeku potrebné mať niekoľko domov, áut, handier z butikov, jedál, za ktoré zaplatia v drahej reštaurácii niekoľkonásobne viac ako inde - len preto, aby mohli zdôrazňovať, že si v takej a takej drahej reštaurácii dali to a to jedlo a ešte vystavovať tento svoj úbohý primitivizmus na obdiv svetu.

Takíto nenažranci nemajú nikdy dosť - ich zmyslom života je zhromažďovanie majetku - aj cez mŕtvoly. Pretože najlepšie sa bohatne cez vyvolávanie vojnových konfliktov, cez úmyselné vyvolávanie nepokojov medzi určitými skupinami obyvateľstva, národmi, štátmi, etnikami.

Ich by nikdy nezohrial dobrý pocit, keby časť svojich ziskov investovali do výraznej pomoci konkrétnym obyvateľom konkrétnej časti niektorej krajiny - pre nich sú to stratené - nenávratné investície. Oni totiž potrebujú zdierať, produkovať biedu - ožobračovaním bezmocných a bezbranných.

Ak hodia niekomu niekoľko drobných mincí, musí sa o tom dozvedieť svet. Potrebujú imidž humanistov. 

Tvár vlka s vycerenými zubmi je ich odvrátenou - druhou tvárou.

Tvárou, ktorú pokrytecká spoločnosť prijíma radšej a ešte pokryteckejšie ju aj obdivuje.

 

Moja radosť spľasla ako bublina

Na ktorejsi internetovej stránke som objavila titulok, že na Seychelách majú väzenie pre pirátov. Poskočilo mi srdce radosťou - reku hneď v pondelok odošlem ministrovi vnútra SR Kaliňákovi návrh, aby uzatvoril s vládou Seychel zmluvu o dodávke najväčších slovenských zločincov vzhľadom na preplnenosť slovenských väzníc. 

Veď Seychely sú rajom na Zemi, a tak by títo naši  gauneri, vyhľadávajúci daňové raje boli v prostredí, ktoré by im určite vyhovovalo. Mali by pokoj od slovenských orgánov a médií, a príležitostnú prácu by mohli striedať s vylihovaním pri mori. 

A ako správne "gorily" by mali príležitosť aj liezť po palmách - ako náhradu za stratu možnosti liezť do zadku kadejakým straníckym nominantom na ministerstvách a iných strategických miestach, a do kapusty vyšetrujúcim zajacom na policajných orgánoch.

Nebol by to síce hotel najvyšších kvalít, na aké sú zvyknutí v súčasnosti, ale hádam by to im, a najmä SR za pokoj v duši, i na slovenskej zemi stálo.

No keď mi vyskočil článok, moja radosť spľasla ako mydlová bublina z bublifuku. Pirátov majú aj tam dosť, ba i navyše, takže ich musia repatriovať. Teda žiadna nádej na odsun u nás premnožených  "goríl" do ich prirodzeného prostredia!

Keby však predsa len z Božej vôle "motyka vystrelila" , treba do prípadnej zmluvy s vládou Seychel zakotviť bod, že po dodávke bude "gorilám" ihneď udelené občianstvo Seychel, čím by sa zabránilo ich prípadnej repatriácii.

Minister zahraničia Lajčák by určite dokázal presvedčiť  vládu v Mahé, že bezodplatná dodávka našich zločincov by bola pridanou hodnotou pre ich krajinu. 

Čas plynie svojím vlastným tempom a nič , okrem spomienok , sa nedá vrátiť späť, alebo prečo Dominik Chrobák oslavuje narodeniny aj 1. mája, aj 8. júna

Čas uteká, zvykneme vravieť. Je to skutočne tak. Mnohí mi dajú za pravdu, že vnímanie plynutia času je individuálne. Kým v mladom veku si iba okrajovo uvedomujeme "ako ten čas beží", na sklonku života máme pocit, že sa jeho tempo zrýchľuje.

Sú však okamihy a situácie, pri ktorých máme  pocit dávnej minulosti, ale zároveň i pocit pretrvávania - nepominuteľnosti a nezabudnuteľnosti. Pocit, že "tam" sa čas zastavil - aspoň na chvíľu.

Ani neviem ako, ale od nedávnych Vianoc je už odrazu i po Veľkej noci. A ešte som nič poriadneho neurobila, nikam ďalej som sa neposunula. Tento pocit mám možno preto, že všetko svinstvo, ktorým ma hojne už 35 rokov zasýpa morálny odpad kraľujúci tejto spoločnosti, je stále na rovnakom "leveli". Nič sa nevyriešilo, lebo zákonnou cestou nemám právo na žiadnu rovnosť pred zákonom, na konanie pred nezávislými orgánmi. Nemám právo ja, pretože by sa ich uplatnením "odňala" možnosť "uplatniť" si "práva" zaangažovaným podliakom, ktorí stoja proti mne - na druhej strane barikády - na strane korupcie, rodinkárstva, na strane podlosti.

Dnes len veľmi zriedkavo uzatvárajú ľudia medzi sebou priateľstvá, ktoré sú priateľstvom založeným na skutočných hodnotách, nie na vypočítavosti, na kalkulácii, čo vzťah s tým, alebo iným prinesie, čo sa z neho bude dať vyťažiť. Vyťažiť hlavne "pre seba".

Skutočných priateľov mám veľmi málo, kamarátov dosť a známych nespočítateľné množstvo.

S priateľmi vyznávam spoločné hodnotové rebríčky, s kamarátmi záujmy a názory a so známymi som schopná a ochotná diskutovať na všetky možné témy, i keď môj pohľad na veci nie je zhodný s ich pohľadom.

Včera ma milo prekvapil priateľ Dominik Chrobák, ktorý mi priateľsky vyčítal, že sa ku mne cez Veľkonočné sviatky nedalo dovolať. Priznám sa, že moja chronická únava ma likviduje najmä s nastupujúcou jarou, a tak väčšinu času nie som schopná ani myslieť. Tento rok teda nikto z mojich príbuzných a známych odo mňa nedostal žiadnu tradičnú pohľadnicu. Ba aj telefón ostal kdesi zabudnutý.

Dominikovým zvykom odpovedať na otázku ako sa mu darí je: "primerane veku a okolnostiam".

Je to veľmi výstižná odpoveď.  Najmä po takých životných skúsenostiach, aké má na svojom konte a stačí sa pozrieť cez  g o o g l e, aby ste boli "v obraze" - aj keď od tej najvážnejšej "životnej príučky", ktorej sa Dominovi dostalo, uplynie 8. júna 2012 už 40 rokov.

S Dominikom ma spájajú dve veci. Prvou z nich je lietanie , druhou vyhrážky kriminálnikov, že nás zastrelia.

Preto sa veľmi dobre viem vcítiť do jeho duše, a chápem, že sa tento zážitok nikdy viac z jeho vedomia nepodarí nikomu vymazať. 

So mnou je to rovnako - a nielen v súvislosti s ohrozovaním ma na živote strelnou zbraňou, ale aj prežitým znásilnením, ktoré som si do svojich 55 rokov života nedokázala v mysli ani len pripustiť; snažila som sa to v sebe  potláčať, aby som mohla  v tejto zvlčilej spoločnosti "žiť". 

Zachovať si vo chvíli, keď na vás mieri gauner strelnou zbraňou chladnú hlavu, vyžaduje najmä dostatok zdravého rozumu. Odvahou si môžete pomôcť akurát tak na druhý svet. Viem to, pretože som to v iných súvislostiach zažila v mieste bývalého bydliska v Bratislave na Ul. Ľ. Zúbka 21 dňa 2. 10. 1998 aj sama osobne. 

Proti gaunerom, ktorí sú  dobre vyzbrojení nielen zbraňami, ale aj svojimi  funkciami a konexiami, šancu nemáte. V mojom prípade  dva a pol roka , až do nástupu p. Fručeka zo Žiliny na KR PZ, všetky bratislavské policajné  orgány úspešne zabraňovali akémukoľvek vyšetrovaniu. Preto je trestné stíhanie úspešne prerušené až do súčasnosti. Čakajú, kým zomriem.

V prípade Dominika sa im vyšetrovanie mariť nedarilo - pretože nemecké policajné orgány v r. 1972 odmietli vydať kriminálnikov a vraha - únoscov lietadla L-410 do Československa.  Vďaka orgánom NSR vysnívaná sloboda organizovanej skupiny únoscov, spomedzi ktorých Ľ. Adamica - syn generála zavraždil pilota  - kapitána lietadla  Jána Mičicu zo Zástrania pri Žiline, bezprostredne po vystúpení a pobozkaní  vysnívanej "slobodnej" zeme, skončila v najbližšom nemeckom kriminále. 

Pamätám si presne na deň, v ktorom pristálo na starom ruzyňskom letisku lietadlo s rakvou zastreleného pilota Jána Mičicu, a najmä na moment, keď sa vo dverách "francúzskej reštaurácie" objavil Dominik. V ten deň sme lietali v aeroklube "okruhy" a dostali sme príkaz výcvik prerušiť, pretože bude pristávať lietadlo, ktorým prepravujú rakvu s pozostatkami Jána Mičicu. 

Ak si dobre pamätám, nebolo najteplejšie, a tak som spolu s inštruktorkou Hromasovou a asi dvoma kolegami odišla na čaj do spomenutej reštaurácie.

Netušili sme, že z letištnej plochy bude cez reštauráciu odchádzať Dominik a boli sme zaskočené, keď sme ho uvideli medzi dverami. Zdesil ma pohľad na Dominikovu uniformu postriekanú zaschnutou krvou. Neviem, či by som bola sama nabrala odvahu v tej chvíli pristúpiť k nemu, no Zuzana sa spamätala prvá, a tak sme  mu  - ako jeho kamarátky, krátkym pozdravom a stiskom ruky vyjadrili účasť, porozumenie a podporu.

Nikdy nezabudnem na Dominikovu tvár - tvár vnútorne úplne rozbitého človeka.

8. jún 1972 je pre Dominika Chrobáka  teda dňom, kedy sa po druhý raz narodil.

Pre Jána Mičicu dňom, kedy choromyseľný gauner nezmyselne ukončil jeho život, a pre jeho najbližších najtragickejším dňom života rodiny.

Lietadlo, v ktorom sa tragédia odohrala, je atrakciou letiska Tomčany pri Martine. Ak sa nemýlim, na tomto letisku som urobila svoj posledný zoskok - ako 60-ročná. 

8. júna 2012 uplynie teda už 40 rokov od spomenutého kriminálneho činu, ktorý mal tragické následky najmä pre rodinu zavraždeného pilota Jána Mičicu. 

To, že sa tento deň nestal dňom rodinnej tragédie aj ďalších osôb, ktoré vtedy na palube lietadla boli, je zásluhou rozvahy pilota Dominika Chrobáka.

Pre Dominika je 8. jún 1972 dňom plný rozporuplných pocitov - Jano bol jeho nielen kolegom, ale aj  priateľom.

V záplave informácií médií zameraných na  brodenie sa hnojiskom životov rôznych pochybných celebrít nieto miesta pre tých, ktorých za osobnosti možno považovať  -  nie pre ich primitívnu sebaprezentáciu na verejnosti, ale preto, že si svoje povinnosti plnili svedomito a čestne, a najmä plne si vedomí toho, že na seba prevzali zodpovednosť za životy iných a hodnoty im zverené.

Na rozdiel od oných celebrít, sa pozornosti a uznania i samotnému Dominikovi veľa nedostalo. Po r. 1989 prišiel ešte aj o príplatok k dôchodku , ktorý mal dostávať za svoj čin na základe zákona, ktorý sa na neho vzťahoval v prednovembrovom období.

Slovenskej mládeži by mali byť za vzor predkladaní  hrdinovia všedného života, nie vymyslené americké filmové  netvory, ktoré majú niekoľko životov, každú chvíľu vstanú "z mŕtvych", a preto jeden život "obyčajného" človeka  nemá žiadnu cenu!

Týmito riadkami chcem teda aspoň ja pripomenúť udalosť spred 40 rokov a poprosiť čitateľov, aby 8. júna 2012 o 16. hodine venovali  krátku spomienku nebohému Jánovi Mičicovi, ktorého život bol - úplne nezmyselne -  ukončený rukou vraha.