Šťastne máme "oslavy" 22. výročia frašky nazvanej "zamatová revolúcia" za sebou.
Zasa sa toho v médiách "potáralo" na túto tému, povyťahovali a oprášili sa staré spomienky vtedajších účinkujúcich, aby "budúcnosť národa" nezabudla na tie slávne chvíle v dejinách bývalej spoločnej republiky. Najmä tí, ktorí sa narodili až po týchto "historických" udalostiach musia dostať informácie "z prvej ruky". Samozrejme tej, ktorá je zhodná s názormi toho informačného kanála, ktorý sa danou témou práve zaoberá.
A tak sa žongluje so slovami demokracia, spravodlivosť, sloboda - bez toho, aby sa zdôraznilo, že toto všetko nepatrí občanovi, ale niekoľkým vyvoleným, ktorí sa stačili podľa vopred pripraveného scenára z dielne zahraničných autorov "zákonnými cestami postarať o to", čo tu ľudia za roky vybudovali.
A kým sme my, neinformovaní - "neurodzení" , neevidovaní a nedisidenti, za dozoru eštebáckych agentov pohybujúcich sa v davoch v civile - oslnení množstvom - vtedy ešte netušiaci, že podlých - rečí agitátorov platených zahraničnými záujemcami o naše trhy, našu pôdu a lacnú pracovnú silu - jasali a štrngali kľúčmi na námestiach s vidinou, že práve osobne prispievame k porážke zvlčilého komunizmu, ONI si už lámali hlavy nad tým, ako uzákoniť plánované rozkrádanie národného bohatstva a pôdy, aby sa mohli sami obohatiť, a aby zlodejsky nadobudnutý majetok mali na večné veky zabezpečený zákonom - tak, že im naň nik nebude môcť siahnuť, aj keby boli desiatky dôkazov, že ten majetok patril inému.
Po dvadsiatich dvoch rokoch už nikto neverí tým bájkam, že išlo o niečo iné - a najmä, že išlo o nejakú revolúciu v mene nastolenia demokracie ako formy vlády.
Je preto skutočne smiešne dookola omáľať spojenie "zamatová revolúcia" - najmä ak dávno vieme, že išlo o organizovaný eštebácky prevrat s cieľom previesť kapitál do rúk jednotlivcov, či malých skupín a získať tak nadvládu nad občanom ešte väčšiu ako v období komunizmu.
Tým, že občan bude závislý od niekoľkých jednotlivcov a ich dobrej vôle nechať mu iba toľko, aby úplne neskapal od hladu. A to len z toho dôvodu, aby mal kto na nich pracovať a rozmnožovať im ten podvodmi nadobudnutý kapitál.
Zvrátenosť systému, v ktorom teraz žijeme, rozhľadenejšiemu občanovi nedovolí uvažovať inak. Napriek tomu, že vidí tieto skutočnosti, uvedomuje si vlastnú bezmocnosť a zraniteľnosť v každej oblasti. A tak sa nemôže nik čudovať, keď ľudia na demokraciu zvysoka kašľú . Veď prevažnej väčšine nepriniesla nič, čo by ich konkrétne mohlo osloviť.
Sledovaní sme ešte väčšmi ako sme boli, terorizovaní políciou a súdmi o nič menej - možno len prešpekulovanejšími zákonmi, ktoré sa ale uplatňujú iba na "podobčanoch".
Zaoberať sa stratou záujmu o verejné dianie je zbytočným mlátením prázdnej slamy. A bude dovtedy, kým občan nebude mať zaručené, že za svoju kritiku, občianske postoje a názory nebude objektom následných "zákonných" perzekúcií zo strany kohokoľvek.
Dovtedy, kým ktokoľvek, kto koná v mene štátu, nebude dôsledne stíhaný za protizákonné postupy voči občanovi pre jeho slobodný prejav. Dovtedy, kým občan nebude mať istotu, že ho nejaký policajt, úradník, sudca nebude môcť stíhať a šikanovať, keď poukáže na zneužívanie právomoci orgánu.
Posledným príkladom, ako si vysvetľuje demokraciu v praxi napr. polícia - vychádzam pritom len z informácií v tlači - bol "spôsob nakladania" s maskovanými mladými návštevníkmi v budove parlamentu.
Osobne sa domnievam, že vyžadovať od návštevníkov doklady totožnosti len preto, že s niekým polemizujú počas dňa otvorených dverí, poukazuje na nedemokratický zásah. Na potláčanie práva na slobodu prejavu. V prípade neprístojného chovania, samozrejme, je dôvodné zasiahnuť. Ale je slovná prestrelka takým dôvodom?
Možno, že policajt videl, že dotyčný poslanec už stráca trpezlivosť, lebo do jeho scenára prezentácie sa pred potenciálnymi voličmi podobný "vrták" nezapadol, možno samotný policajt sa cítil dotknutý vyjadreniami "podobčana", pretože patrí do kategórie "verne slúžiaci každému režimu", alebo sám seba vníma ako toho, kto má neobmedzenú moc z titulu príslušnosti k polícii.
Ďalším príkladom vnímania seba samého ako nadradenú bytosť je pre mňa osobne už nebohá sudkyňa Lauková, ktorej dcéra prevzala v jej mene ocenenie Biela vrana.
S dotyčnou sudkyňou mám (a nielen ja, ale aj už nebohé iné dve účastníčky súdnych konaní) niekoľko zlých skúseností - ako občan, ktorý bol účastníkom súdneho sporu, v ktorom rozhodovala ona. O kvalite jej práce by mohli hovoriť príslušné písomnosti.
Ja ako občan vnímam veľmi citlivo všetky neprávosti a chyby, ktoré predstavitelia súdnej moci produkujú na úkor občana, ich nadradené až arogantné postoje voči bežným ľuďom.
Dcéra sudkyne poukazuje na postup pri vyšetrovaní prípadu a na s jej podaniami súvisiace rozhodnutia orgánov, u ktorých sa domáha očistenia mena svojej nebohej matky.
Spôsoby, akými postupujú orgány na Slovensku pri riešení jej podaní sú v podstate totožné s postupmi a spôsobmi , aké používajú aj voči obyčajným občanom, a rovnaké, aké používajú voči občanovi aj samotní sudcovia v nejednom prípade.
Takže niektorí z nás môžeme len so zadosťučinením konštatovať, že sa každému skôr, či neskôr zrejme vráti to, čo "požičal".
Aj sudca Mojš dospel k poznaniu a poučeniu po 4 rokoch súdnych ťahaníc, že je treba zísť zo sudcovského neba na zem - a pozerať sa na veci inými očami, ako na ne hľadel donedávna.
A bývalá sudkyňa, teraz poslankyňa Dubovcová mala rovnaký názor na vlastnú nedocenenosť oproti sudcom v Pezinku - svoju antidiskriminačnú žalobu stiahla až s vidinou poslaneckého kresla v parlamente SR.
Obyčajný človek si po vlastných skúsenostiach dokáže utvoriť na veci vlastný názor, a tak podobným oceneniam a chválospevom na jednotlivcov, s ktorými nemal dobré skúsenosti on, alebo ľudia z jeho najbližšieho okruhu, neprikladá žiadny význam. Vie veľmi dobre, že ide zase len o akt niektorej zo záujmových skupín, ktoré bojujú o moc a vplyv aj cez masírovanie mozgov slovenskej verejnosti, ktorej sa snažia vnucovať nové idoly spravodlivosti a nových bôžikov v oblasti etického konania.
A bývalá sudkyňa, teraz poslankyňa Dubovcová mala rovnaký názor na vlastnú nedocenenosť oproti sudcom v Pezinku - svoju antidiskriminačnú žalobu stiahla až s vidinou poslaneckého kresla v parlamente SR.
Podobne stiahli svoje návrhy novovymenovaní najvyšší funkcionári súdov - veď musia byť príkladom a pomáhať presadzovať názory a politiku súčasného vedenia MS SR !
Možno len smutne konštatovať, že ku zmene svojich názorov prišli až po tom, ako "zavetrili" čosi pre seba výhodnejšie.
Keď sa občan, ochotný myslieť, zamyslí nad tým všetkým, zákonito príde k záveru, že všetok "humbug" okolo sudcov a súdnictva len potvrdzuje skorumpovanosť a amorálnosť, ktoré túto oblasť verejného života našej spoločnosti ovládajú. A zistí aj to, že v podstate sudcovia nebojujú o iné, ako o presadzovanie vlastných záujmov a výhod a preplateným zverejňovaním svojich individuálnych rozbrojov odpútavajú pozornosť verejnosti od nezákonností, ktoré všeobecne páchajú na tých účastníkoch konania, ktorí nemajú možnosť ovplyvňovať ich "nezávislú rozhodovaciu činnosť" akýmkoľvek spôsobom.
Vyzdvihovanie jednotlivcov, ktorí sa dostali do konfliktu s niekym z vedenia, alebo s niektorým z kolegov, pričom sa na dokazovanie vysokej úrovne morálky takéhoto jednotlivca používajú skutky, ktoré by mali byť jeho "psou" povinnosťou, keď už slúži za toľké peniaze svojmu pánovi - tu konkrétne panej zvanej IUSTICIA - je degradáciou hodnôt nazývaných všeľudské a devastáciou všeobecnej morálky, ktorá by mala byť základom každej demokratickej spoločnosti.
Obyčajný človek si po vlastných skúsenostiach dokáže utvoriť na veci vlastný názor, a tak podobným oceneniam a chválospevom na jednotlivcov, s ktorými nemal dobré skúsenosti on, alebo ľudia z jeho najbližšieho okruhu, neprikladá žiadny význam. Vie veľmi dobre, že ide zase len o akt niektorej zo záujmových skupín, ktoré bojujú o moc a vplyv aj cez masírovanie mozgov slovenskej verejnosti, ktorej sa snažia vnucovať nové idoly spravodlivosti a nových bôžikov v oblasti etického konania.
Postojov a vlastností, ktoré im u kategórie "podobčanov" nestoja ani za povšimnutie, nieto ešte za nejaké ocenenie - pretože u tých sa podobné charakterové vlastnosti a postoje pokladajú "zo zákona" za samozrejmosť.
A už vôbec ich nezaujíma, že sú aj desiatky obyčajných - pre nich anonymných ľudí, ktorí sa dostali do nepríjemností a skončili až na súde ako obvinení - práve preto, že sa zachovali nekompromisne a poukázali na korupciu, rozkrádanie a iné nezákonnosti a za svoju odvahu boli neprávom odsúdení, alebo inak potrestaní špinavcami, ktorí o občanovi rozhodujú z vôle luzy - bez možnosti, aby na krivdy na nich spáchané mal niekto snahu čo i len poukázať, a už vôbec ich napraviť.
