nedeľa 27. novembra 2011

Mara, prilož na stenu v spálni hrniec, susedia dnes hovoria akosi priveľmi potichu!

Odpočúvanie -- najnovší hit, ktorý sa nám bude plaziť okolo uší ako vianočné koledy v nákupných centrách zrejme až do Štedrého večera.

Keď si nie tak úplne bežný občan posťažuje, že ho odpočúvajú, pretože isté jeho vyjadrenia, o ktorých vie stopercentne, že odzneli len v telefonáte s XY, sa ocitnú v žalobnom návrhu proti nemu ako dôkaz (!), na základe ktorého ho ešte napokon odsúdia, tak je označený za paranoika. 
Každý orgán, na ktorý sa obráti, aby riešil  problém jeho odpočúvania, ho niekoľko desiatok razy ubezpečí, že vôbec nie je odpočúvaným objektom: veď ako by sme v tomto právnom štáte  " k tomu prišli "!, aby sa tu napichol kdejaký gauner na telefónne prístroje slušného človeka!  Na "to" tu máme veľmi prísne zákony! To nie je také jednoduché!
Niečo pravdy na tom bude -- ibaže si treba uvedomiť, kto je  na Slovensku pokladaný za gaunera, a kto za údajne  slušného človeka -- hlavne  pri podobných úkonoch, ktoré je občan povinný strpieť!

Je jasné, že s priateľom komunikujem iným spôsobom, používam iný slovník, i expresívnejšie výrazy, ak sa k danej téme, či osobe hodia v danej situácii, a v danom rozpoložení.
Je jasné každému, koho IQ  dosahuje aspoň priemer, že v úradnom styku, ak mi nevytečú práve nervy z arogantného správania sa drzého  úradníka na druhej strane linky, budem používať jazykové prostriedky také, ktoré používa väčšina vychovanejších  a ohľaduplnejších  ľudí v dennom styku  medzi sebou bežne.

Od novinárov a politikov, aj keď sa rozprávajú súkromne, by nestranný pozorovateľ očakával kultivovanejší prejav, ako ten chudobný a úbohý , ktorý nám sprostredkoval prepis odpočúvaných telefonátov.

Na druhej strane z nich  vyplýva,  že sa aktéri museli cítiť veľmi  bezpeční, veľmi  "silní v kramflekoch", keď bez obáv preberali v telefonických rozhovoroch  dosť citlivé  a zneužiteľné skutočnosti.

Roky som sa snažila zistiť, ako je možné, že niektoré prípady sa dostanú  do médií, hoci nie sú také závažné, a iné, ktoré dokazujú hrubé porušovanie zákonnosti, občianskych práv a ktovie čoho ešte všetkého,  prejdú napríklad Pravda i SME bez povšimnutia.

Prečo na niekoho médiá  zverejnia kopu špinavostí, inému nedajú žiadnu možnosť predložiť verejnosti na svoju obranu žiadny dôkaz?
Tušenie ma nesklamalo - všetko je na objednávku niekoho v pozadí, o kom ani netušíme, že jeho chápadlá môžu dosahovať až "sem". Na tomto istom princípe je založené  aj to, koho prípad "im" bude stáť za pozornosť a zverejnia trápenia a krivdy, ktorým je vystavený aj obyčajný nešťastník.

V súčasnosti, vďaka pánu Galkovi, nám bol objasnený mechanizmus ako fízlovania záujmových osôb , tak mechanizmu, na základe ktorého sa tlač zaoberá "niekym" a "niečim", ako z komára urobí slona, komu ochotne vychádza v ústrety, kto si nemusí v novinách miesto predplatiť, aby sa na ich stránky dostal, resp. dostal tam to, čo potrebuje na vymývanie mozgov hlúpej verejnosti - hlúpej preto, že im "to" nielen žerie, ale ešte za obsah oných čoraz drahších  mienkotvorných denníkov,  ktoré si o sebe vyhlasujú, že patria medzi najčítanejšie, vydáva svoje ťažko získané centíky. 

Ktovie, čo vírilo hlavou exministra Galka, keď sa zainteresoval na odpočúvaní, ale možno to bola naozaj len snaha zistiť, kto je tým, čo vynáša informácie o nekalých praktikách  vo svojom rezorte, a kde tie informácie končia.
Alebo, že by mu išlo v prvom rade o dôkazy, na základe ktorých by mohli orgány činné v trestnom konaní  kšeftárom  konečne klepnúť  po prstoch?

Spomínam si na roky osemdesiate, keď mi konečne zaviedli telefónnu linku. Neskôr som zistila, z čoho pramenila táto ochota. Bolo ma potrebné odpočúvať. Čo, ak som patrila k nejakej podzemnej protištátnej organizácii? Veď normálny slušný a charakterný občan socialistického štátu  by predsa nemohol vypovedať, čo počul zo susedného bytu, keď eštebáci vraždili jeho suseda - tajného kňaza!
 
Odpočúvali ma vo vyššom záujme - preriekla sa napokon pri jednej mojej oficiálnej návšteve po troch hodinách môjho neúnavného oponovania, že si odpočúvanie nevymýšľam a rovnako ani zneužívanie linky spôsobom, že napichnutí  telefonujú z nej na môj účet , nomenklatúrnička Ing. Hlinková na Generálnom riaditeľstve telekomunikácií v Bratislave.
 
A keď som išla po niekoľkých rokoch linku zrušiť, zrazu som sa dozvedela, že čo chcem rušiť, veď nie je mojou! A to som dve minúty predtým pri vedľajšom okienku zaplatila za to isté číslo stanice posledný poplatok!
Asi naozaj nebola, lebo bola evidovaná duplicitne - na Štatistický úrad - ktorému ale nikdy to číslo nepatrilo!

Odvtedy ma vo vyššom záujme -- aj po zamatovejpseudofraške --  odpočúvali z iniciatívy rovnakých eštebákov a bielych golierov s požehnaním od rovnakých skorumpovaných a eštebáckymi praktikami prelezených  sudcov prevažne z OS BA IV viac razy.
Nikdy som sa  oficiálne nedozvedela, že ma odpočúvali , a nepochybujem, že si odkladajú získané informácie z mojich súkromných rozhovorov "na lepšie časy". 
 
 
Pri mojej celkom slušnej pamäti viem , čo som kedy komu povedala, a odraz týchto rozhovorov - zneužitie niektorých po obsahovej stránke sa vždy niekde objaví ako zrkadlový obraz. Niekedy by vám zastal rozum, čoho všetkého sú "oni" schopní sa chytiť, aby sa vám mohli pomstiť!

Je preto opodstatnená opatrnosť - rátať s tým, že ma niekto odpočúva, musí každý, kto sa v niečom angažuje, alebo sa stýka s človekom, ktorý patrí do kategórie triednych nepriateľov.
 
Praktiky, ktoré tu panujú desaťročia, zákonito po r. 1989, kedy sa objavila v tomto smere výkonnejšia technika a dostupná v podstate každému záujemcovi , sú príčinou stihomamných tendencií nielen politikov,  či mafiánov, ale už aj bežných občanov.
A určite nebudú neopodstatnené, ako sa nám v tomto smere  "ktosi" snaží vymývať mozog.