Približne pol roka uplynulo odvtedy, ako mi istá dobrá osoba obstarala počítač, ktorý darcovi doma zaberal miesto.
S nadšením som odštartovala svoju kariéru počítačového maniaka. Netušiac o úskaliach, ktoré bude musieť moja stará hlava prekonávať.
Nejaké základy som síce mala, ale doba pokročila, a s ňou aj technika, a tak mi nezostalo iné, len sa v tomto "zapadákove" s ňou oboznamovať systémom "pokus-úspech" a "pokus-omyl".
A tak som doteraz zvládla aspoň napísanie a odoslanie e-mailu, príspevku na blog, hľadanie na stránkach, vytvorenie e-mailovej schránky a podobné "prkotiny". Nič viac. Na vyšší "level " nemám.
Kým ten zázrak techniky spustím, príde mi niekoľko razy ho reštartovať. A pri tom všetkom si ešte lámem hlavu, čo vlastne odo mňa "kto" chce, keď mi po každý raz vyskočí akési upozornenie na to, na ono, pýta sa ma , či má odoslať správu o chybe a keď ma k niečomu vyzve a naletím, tak sa mi spustí záplava viet v angličtine. Čo o to - preložiť by ich nebolo problémom - ale veď ja ani keď mi to naservírujú po slovensky, netuším, čo si mám pod "tým" predstaviť. A tak pekne všetko posielam "do hája" - nech si s tým lámu hlavu "na druhom konci" - moja je už na to pristará. Možno im konečne svitne, že by to mali slovenskému užívateľovi posielať v jeho rodnom jazyku a "polopatisticky".
Radu, ktorú by som takmer permanentne potrebovala, tiež len tak jednoducho nezoženiem - ľudia sú všeobecne takí zaneprázdnení, že nemajú čas ani čítať - ani maily, ani sedieť pri Skype, ba už hádam ani zdvihnúť telefón. No, čo už! Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.
Naše orgány a inštitúcie nás vyzývajú na komunikáciu s nimi pre urýchlenie veci mailom. Čakám tri mesiace, štyri, a odpoveď od ministerstva nikde. Ani od Piana. Ani od Anče, ani od Mary. Aj sesternice majú toho asi dosť, keď ani len raz za týždeň nepozrú do mailovej pošty. No, aj to je možné, že nie sú všetci takí utáraní ako ja, a tak im nechýba komunikácia s blížnymi.
Naša počítačová budúcnosť - teda národa slovenského asi tak skoro na najvyšší stupeň medzinárodnej gramotnosti nevystúpi. Viete si predstaviť, ako bude teta, ktorá sa desaťročia starala o kravičky, zrobenými rukami ťukať do klávesnice, aby komunikovala s dôchodkovým úradom, alebo telekomunikáciami, že má problém, ktorý riešiť patrí do ich pôsobnosti?
A strácať nervy, keď prácne napísanú správu vám akási "vyššia moc" pošle do éteru namiesto adresátovi?
A dokazuj potom, človeče, že si sa obracal na orgán v lehote! Istota je istota - potvrdenka o odoslaní doporučenej zásielky nezradí.
Alebo tá predstava, že sa budete váľať v pohodlnej polohe na gauči namiesto knihy s notbúkom v ruke! Pri predstave, že vám po každej zmene polohy ten zázrak techniky preruší vypadnutím zo siete pôžitok z čítania, alebo budete musieť sedieť iba pri stole, iste dáte aj vy prednosť knihe v súčasnej podobe. Ja určite.
Ale toľko informácií o priateľoch, no najmä o nepriateľoch, koľko mi poskytla táto civilizačná vymoženosť za ten necelý polrok, by som tak skoro a ucelene nikde nezohnala. Vygúgliš si, čo chceš. Vlezieš do súkromia každému. Tomu, kto chce, i takému, čo nemá záujem zverejňovať informácie o priebehu svojho doterajšieho života. Dokonca, kto má koľko detí, kedy sa narodila jeho manželka, ba aj, že ich trojročná dcérka sa zúčastnila plaveckého kurzu pre batoľatá!
V pokoji si môžem doma listovať v eštebáckych archívoch - len keby boli bohatšie! Množstvo mne známych "smradov "z môjho bezprostredného okolia v nich nefiguruje.
Prehľad denníkov aspoň v tej základnej podobe mám k dispozícii tiež - ale veď je to aj tak stále to isté, a noviny v papierovej podobe niet na čo použiť. A komentovať dokážem aj sama. Nemusím čítať komentáre za "železnou oponou" strážené Kerberom s menom Piano.
No a čo sa dozvieš sám o sebe, niekedy sa nestačíš ani sám čudovať! Veci, na ktoré si dávno zabudol, ti naservíruje náš Google. Vlastne, musím mu byť povďačná - a tak teda Gúglik.
Teda aspoň nejaký osoh mám z toho daru - okrem tých praktických už spomenutých, a tých trampôt s ním a s mojou počítačovou negramotnosťou.
