Je tomu asi 3 dni, čo susedku, pani asi 72-ročnú postihla mozgová príhoda. Keď sa o tom dozvedelo okolie schopné a ochotné konať, už bolo neskoro. Po 24 hodinách sme privolali záchranku, no bolo vidieť na prvý pohľad, že pani je už "mimo".
Nemôžem kritizovať prístup lekárov záchrannej služby - snažili sa, čo sa dalo urobiť už v tom prvom momente. Mňa však zmrazila ich profesionálna citová otupenosť - našu milú susedu, nekonfliktnú Hanku išli vyviezť do sanitky stojacej na verejnej komunikácii, nahú.
Vonku stál nehodný syn i s ochotným priateľom dcéry, po ceste chodili dedinčania. Na moju pripomienku, či chcú pani takto uložiť do sanitky, že veď sme im s dcérou panej dali k dispozícii čistú plachtu, sa jeden z tímu spamätal a poďakoval za upozornenie, a vraj plachtu nepotrebujú, oni majú svoju. A tak Hanku prikryli.
Nepochybujem, že lekári v danom momente robili všetko v jej prospech.
Ako dieťa dvoch lekárov si pamätám, ako konali moji rodičia, chudobné deti, ktoré vyštudovali za Slovenského štátu s vynikajúcim prospechom, s pomocou štipendií - viem, že im nechýbalo sociálne cítenie, a úplatky nebrali tiež. Naopak, ešte neraz investovali do svojich chudobných pacientov po r. 1950 peniaze, ktoré dostávali ako plat. Preto nám takmer nič po ich smrti nezostalo - okrem malého množstva reštituovanej pôdy - pôdy, čo oni sami zdedili po svojich chudobných rodičoch, pôdy, ktorá starkých pri vynakladaní nesmiernej fyzickej driny ako-tak aj s ich deťmi živila.
Nikdy mi nevymizne z pamäti , ako kedysi začiatkom šesťdesiatych rokov prišla jedna z maminých pacientok do činžiaka a snažila sa dostať k nám. Pani bola neodbytná a vytrvalá, my ako deti sme chceli ďalej lietať s rovesníkmi po dvore. Napokon sme jej otvorili. Vošla do obývačky a na stôl položila "poklad". Nádhernú mandarínkovú tortu ako výraz vďačnosti za pomoc v jej trápení a vzápätí odišla.
Torty sme sa neodvážili dotknúť, aj keď nám tiekli sliny. Naša večne pacientmi v nemocnici zamestnaná mať už nám nemala čas vypekať ako päť, desať rokov dozadu. Torta bola pre nás zázrakom.
Večer, keď uťahaná mama prišla z nemocnice domov, zočiac tortu, prikázala nám ju vziať, a ísť ju "tete" vrátiť. A tak sme vo dvojici merali cestu na Vŕšok a previnilo zabúchali u dotyčnej panej. S nesmiernym detským smútkom nielen v duši, ale zračiacim sa na nám aj na tvári. Prekvapená mamina pacientka sa po vysvetlení, čo tam chceme, obratom zbalila a išla k nám. Po neskutočnom prehováraní napokon unavená mať kapitulovala - nedokázala už panej odolávať, a torta zostala nám.
Myslím, že sme v živote nič lepšieho nejedli, a najmä nič sme tak rýchle nezjedli z toho, čo nám bolo predkladané na tanier.
Myslím, že sme v živote nič lepšieho nejedli, a najmä nič sme tak rýchle nezjedli z toho, čo nám bolo predkladané na tanier.
Dnes, keď sa dozvedám, ako dcéra postihnutej panej, matka troch malých detí, ktorá drie v akejsi blízkej továrni, a jej manžel chodí na "šichty" do zahraničia, musí do nemocnice za vlastné peniaze prinášať rôzne podložky pod pacientku, rúška na prikrytie, masážne gely proti preležaninám a ktovie čo ešte, zdvíha sa mi tlak.
Javí sa mi to tak, že po privatizácii nemocníc už zrejme človeku nedovolia ani dôstojne umrieť, ak nebude mať tučné konto. ( Presne, ako v našom vzore - USA.)
Aby smradľaví "deratizéri" slovenského národa mali ešte väčšie zisky na svoje oslavy, dovolenky a nákladný život. A možno v kontexte EÚ aj na investície do eurovalu - ktoré ochotne odsúhlasia - nie však z vlastných účtov!
